Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 2

Rebeka

V pondelok ráno som prišla do školy ako prvá. Nohy som mala plné husej kože, pretože ranný vzduch a nepomohla ani moja krátka scénka. Zvuk, ktorý vydávali podpätky mojich topánok pri dopade na podlahu, ma sprevádzal celou budovou.

Dvere knižnice mali byť zatvorené, ale moje ruky ľahko stlačili kľučku. Jasne som si pamätala, že som ich zatvárala ako každý deň. Zatlačila som do nich, pričom som zadržiavala dych v pľúcach. Knihy na podlahe mi zatarasili cestu dovnútra. Všetky ležali na podlahe okolo pultu. Zo zadnej časti miestnosti sa ozývali drobné zvuky. Preskakujúc cez knihy som vbehla dovnútra, pozerala som do každej uličky a hľadala som niekoho.

Päť ľudí ležalo na zemi obklopených knihami. Neboli mi úplne neznámi, boli všade v škole, ale nevedela som povedať ich mená. Až na čiernovlasého potetovaného chlapca a dievča, ktoré mu ležalo na hrudi. Vyzerala pokojne, krásne. Čierne vlasy jej ležali okolo tváre vo vlnách, okolo pier mala rozmazaný rúž, bundu položenú na jej tele, ktorá ju zakrývala. Max ju držal tak, že sa mi zovrel žalúdok, celý ochranársky. Pristúpila som k nim a nohou som tlačila do ich tela.

"Zobuď sa." Povedala som, ale nedostala som žiadnu odpoveď. "Zobuď sa!" Zakričala som na nich.

"Do prdele! Čo to, do prdele, je?" Počula som, ako sa za mnou ozval chlap, ja , ale nevenovala som tomu pozornosť.

Jej dlhé riasy sa začali pohybovať, keď otvorila oči. Pozrela sa na mňa s úplným zmätkom.

"Prebuď sa, Danielle!" Zakričala som na ňu. Zatlačila som aj na Maxa, ktorý otvoril oči a posadil sa za Danielle.

"Dan, zavri ju, prosím." Niekto sa spoza mňa spýtal.

"Čo sa tu stalo?"

"Práve sme sa bavili." Posadila sa, pričom z nej spadla mikina a odhalil čierny crop top a sivé nohavice.

"Áno, len sme čítali nejaké knihy."

"Ako sa opovažuješ prísť do školy cez víkend a robiť toto?" Rozhliadla som sa okolo seba. Traja chlapci vyzerali rovnako svalnatí ako Max. Všetci boli v kick-boxovom tíme. "Poviem to riaditeľovi." Chcela som odísť, ale prsty sa mi ovinuli okolo zápästia.

"Počkaj." Danielle sa spýtala. "Nebuď mrcha. Spravíme to."

"Nie, všetci ste porušili pravidlá. Najmenej štyri. Nechajte ma ísť." Chcela som sa odtrhnúť,
ale ona bola silnejšia.

"Chlapci, choďte, ja sa s ňou vysporiadam." Pozrela na chlapcov okolo nás, zatiaľ čo
ja som sa stále snažila vymaniť.

"Nenecháme ťa tu. Toto," Max ukázal na mňa, "povie riaditeľovi a budeš mať problémy."

"Presne tak, poviem všetko." Povedala som mu to.

"Vážne, choď. Ak zostaneme všetci, všetci sa dostaneme do problémov, ak zostanem ja, dostanem sa do problémov. Tréner ťa na nejaký čas vyhodí z tímu, ale mňa nevyhodí. Pozná môjho otca."

Chlapci sa pozreli jeden na druhého a zvažovali, čo majú robiť.

"Do prdele, dobre."

"Nechaj ma ísť, Danielle." Povedala som jej, keď sme boli jediné v miestnosti.

"Nemôžeš byť aspoň raz milá a nedostať nás do problémov? Nemôžeš byť trochu odlišná od svojej matky? Máš v génoch byť mrcha?" Ona sotva dopovedala vetu, pretože moja ruka jej pristála na tvári. Bola natoľko prekvapená, že pustila moje zápästie, a s novou príležitosťou som utekala do riaditeľne.

Snažila som sa nestúpiť na knihy na zemi. Počula som, ako Danielle kričí za mnou, a keď mi bolo jasné, že nemám v úmysle zastaviť, začala za mnou bežať. Bola to športovkyňa, bola silnejšia a rýchlejšia ako ja, ale ja som využila tú malú výhodu, ktorú som mala. Našťastie riaditeľ vošiel do školy v rovnakom čase, ako som vyšla z knižnice.