Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 29

Rebeka

Vystúpiť z auta nebolo príliš jednoduché. Dani ma chcela pobozkať na rozlúčku a veľmi rýchlo sa to zmenilo na bozkávanie. Pretože vo chvíli, keď sa jej ruka vkradla pod moje šaty, v hlave mi búrlivo zaznela spomienka na to, čo sme robili predtým. Stískala som sa okolo ničoho a drsne som ju bozkávala na krk. Mohla by byť teraz taká vzrušená. Teda aspoň som dúfala, že je. Predtým som sa tak silno urobila, že som na chvíľu úplne zabudla, ako... žiť. A nič som jej nedala, a to som, bože, chcela. Chcela som, aby sa cítila rovnako dobre, ako som sa cítila v kostole.

Moje trasúce sa ruky sa pokúšali rozviazať jej opasok okolo pása, ale robila som to hrozne. Cítila som, ako sa chichoce, ako sa jej prsty obtáčajú okolo môjho zápästia.

"Musíš prestať, Beka." Široko sa usmiala.

"Nechcem prestať." Dýchla som a pritisla svoje pery na jej. Vydala prekvapený ston a stále sa usmievala.

"Kurva, z teba sa zbláznim, musíš prestať, blondínka." Dani mi oboma rukami zatlačila na plecia. "Nemôžeme to robiť tu a teraz." Jej líca boli červené a bola som si istá, že aj moje. Samozrejme, mala pravdu, bolo jasné denné svetlo a každý nás mohol vidieť. Ale moja myseľ bola príliš zahmlená na to, aby som si to uvedomila skôr.

"Mali by sme si o niečom pohovoriť." Navrhla. Srdce sa mi už rozbúšilo, ale po jej vete nabralo ďalšie rýchle tempo. "Upokoj sa, nie je to nič zlé." Pobozkala ma na líce a upokojila moje nervy.

"Dobre."

"Tréner mi dovolil zúčastniť sa súťaže okolo Vianoc." Trochu sa posadila a upravila si šaty, ktoré som predtým pokazila.

"Dani, to je také dobré. Gratulujem." Stále som sa cítila previnilo, že som jej zabránila zúčastniť sa na súťaži, ale úprimne povedané, fakt, že ešte stále môže ísť, mi zlepšil náladu.

"Ďakujem." Jej úsmev sa ešte viac rozžiaril. "Ale súťaž je v meste vzdialenom dve hodiny cesty. A my musíme ísť o týždeň skôr, takže musím odísť... no už zajtra ráno."

"Aha."

"Ak tam vyhrám všetky tri razy, musím ísť na finále, takže by som zostala dlhšie." Zahryzla si do pery a skúmala moju tvár.

"No nie som rada, že tu nebudeš, ale teším sa z príležitosti, ktorú si dostala."

"Nie si naštvaná?"

"Prečo by som sa mala hnevať?" Zmätene som sa zamračila.

"Ja neviem." Pokrčila plecami.

"Nie som nahnevaná." Pokrútila som hlavou a naklonila sa dopredu. "Som za teba šťastná, ale budeš mi chýbať." Jemne som ju pobozkala na pery.

"Aj ty mi budeš chýbať." Dani sa trochu usmiala.

"Uvidíme sa... neskôr?" Zašepkala som jej na pery.

"Uvidíme sa neskôr. Milujem ťa." Prikývla, vtisla mi na pery malý bozk a potom sa odtiahla, čím nám zabránila v ďalšom milovaní.

"Milujem ťa."

Trochu ma znepokojovala skutočnosť, že odchádza, ale bolo to v poriadku. Muselo to tak byť. Všetko bude dobré. Dokonca skvelé.

Otcovo auto nestálo na príjazdovej ceste vedľa matkinho vozidla. Bola doma a varila v kuchyni, keď som vošla dnu. Nevzhliadla, keď som ju pozdravila, svetlé vlasy jej padali okolo tváre.

"Aké bolo tvoje vyznanie?"

"Dobre. Bolo to dobré." "Áno! Mrdaj ma." "Urob si to sama." Dúfala som, že mi pri tej spomienke na líce príliš nevyšiel rumenec. Natiahla som sa po pohár, naliala som si vodu, stála som vedľa nej, zatiaľ čo ona krájala zeleninu.