Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 25

Rebeka

Tento týždeň sa mi zdal dlhší ako zvyčajne. Možno preto, že mi väčšinu času chýbala Daniella. Takmer sme spolu netrávili čas, pracovali sme len na našom projekte v knižnici. Striktne v knižnici, len keď tam boli aj ostatní. Väčšinu času som ju chcela pobozkať, keď sme boli blízko seba, ale dosť som sa bála, aby som to neurobila, keď boli nablízku ľudia. A tú prácu sme naozaj museli urobiť, pretože sme mali termín odovzdania a ten sa rýchlo blížil a blížil.

V piatok ráno mi bzučanie na koži zosilnelo natoľko, že sa mi zatočila hlava. Na tento deň som čakala celý týždeň. Dúfala som, že rodičia nezmenili plány a ešte na víkend odcestujú. Takže keď som vbehla do kuchyne a uvidela som ich kufre, mohla som od šťastia vyskočiť z kože.

Väčšinou, keď sme sa videli na chodbe, nerobili sme z toho veľkú vedu. Usmiala som sa na ňu a cítila som, ako ma Dani sleduje, kým som nezmizla v izbe. Tak to bolo aj predtým, lenže ja som sa na ňu neusmievala, ale v posledných rokoch som na sebe vždy cítila jej oči. Nie však na mňa. Keď som prišla do školy, pristúpila som priamo k nej.

Rozprávala sa s Hayley, obe sa opierali o skrinky. Odtlačila som ten hrozný pocit v hrudi, ktorý mi ten pohľad spôsobil. Na jej tvári sa objavil nový druh úsmevu, keď ma zbadala, prekvapená, keď som sa zastavila vedľa nich.

"Dobré ráno." Jej ruka sa pohla mojím smerom, ale zastavila sa a stiahla, skôr než by to bolo niekomu príliš nápadné.

"Dobré ráno." Zahryzla som si do pery. Bola taká krásna. Vždy bola, ale práve tu a vtedy, v rannom svetle, s ešte unavenou tvárou bola tou najúžasnejšou osobou na svete. "Ahoj." Otočila som sa na Hayley a zdvorilo sa na ňu usmiala.

"Ahoj, Rebeka. Ako sa máš?"

"Dobre. Vďaka." Obrátila som pozornosť späť na svoju priateľku. "Môžeme sa na chvíľu porozprávať?"

"Samozrejme."

Išla za mnou do kúpeľne a zavrela za nami dvere. Našťastie bola miestnosť úplne prázdna, nebola tam s nami ani živá duša. Ovinula som jej ruky okolo krku a pritisla som svoje pery na jej. Najprv bola prekvapená, ale bozk mi opätovala a pritiahla si ma k sebe.

"Ahoj." Zašepkala mi do úst, keď sa odtiahla.

"Ahoj." Trochu som ustúpila, bála som sa, že niekto otvorí dvere a pristihne nás. Oprela sa o umývadlo a prekrížila si ruky pred čiernym tričkom. Vlasy mala dnes natočené, krásne jej padali okolo ramien. "Moji rodičia sú mimo mesta." Chrbtom som narazila na dvere jednej z kabínok, ktoré stáli na opačnej strane miestnosti. Jej oči si razili cestu po mojom tele, prezerala si ma hore-dole.

"Áno?" Opätovala otázku a ukázala zuby, keď sa jej zaborili do pier.

"Áno." Prikývla som. Všetky chlpy sa mi postavili na tele, keď sa jej oči dostali do kontaktu s mojimi. Nepovedala nič, len pristúpila ku mne, rukou sa pritisla na dvere za mnou a zamkla ma medzi ramenami.

"Včera večer som na teba myslela." Naklonila sa bližšie a jej pery sa takmer dotkli mojich.

"Na čo si myslela?" Spýtala som sa, keď som konečne opäť našla hlas. Znel trasľavo a tenko. Na perách sa jej vytvoril úsmev, zatiaľ čo sa na mňa pozerala, jedna ruka odišla z môjho boku, aby sa dotkla môjho pása a zatlačila ma viac do plochy za mnou. Rýchlym pohybom mi strčila stehno medzi nohy. Zadrhol sa mi dych.

"Hádaj." Zašepkala mi do ucha a zubami sa dotkla môjho ušného lalôčika. Chvela som sa pri jej tele, rukou som sa chytila jej bundy, ktorá zakrývala tričko.

"Príď po škole."

"Povedali sme, že si dávame rande." Spomenula si na mňa. Práve teraz mi ten nápad pripadal hlúpy, chcela som sa len vyzliecť, ale mala pravdu.