Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 20

Daniella

Po rozhovore s Addison som si myslela, že som odviedla dobrú prácu, keď som sa Rebeke vyhýbala. Ale ona to po múzeu zvládla oveľa lepšie. Naše izby boli stále na opačných stranách chodby, ale aj tak sa jej nasledujúce tri dni darilo vyhýbať sa z dohľadu.

Bekah ma nenávidela. Nemalo by to až tak bolieť, ale bolelo. Vždy som ju mala rada a hľadala som ju v každej izbe od chvíle, keď som ju uvidela v triede. V mysli som ju mala navždy. Milovala som...

"Hej!"

"Ahoj." Moje slová vyšli tlmené vankúšom na mojej tvári.

"Snažíš sa odreagovať?" Hayley mi so smiechom v hlase odtiahla vankúš z tváre.

"Nie, len odpočívam." Podoprela som sa na lakťoch, aby som na ňu lepšie videla. Mala na sebe crop top a džínsy.

"Áno? Takže to, že posledné tri dni ležíš v posteli, s tým nemá nič spoločné? Len odpočívam." Zdvihla svoj prázdny kufor na posteľ.

"Čo to robíš?"

"Zajtra odchádzame. Balím sa."

"Môžeme sa zbaliť až zajtra." Ľahla som si a zaborila hlavu do vankúša. Môj žalúdok vydal škaredý zvuk. Bola som hladná ako sviňa. Ak by som šla dolu, musela by som sa postaviť Beke a posledné, čo som chcela vidieť, bola jej nenávisť voči mne.

"Po obede ideme von a dovtedy máme program. Ako by si sa mohla zbaliť?"

"Som rýchla." Pokrčila som plecami. Skutočným dôvodom bolo, že ak sa začnem baliť, budem musieť doma čeliť skutočnému svetu.

"Poď, Daniella." Znova mi stiahla vankúš z tváre. "Ak sa nebalíš, choď sa s ňou porozprávať."

"Nechcem sa baliť, nechcem sa s ňou rozprávať, nechcem ťa počúvať." Úplne som sa posadila.

"Si na mňa zlá, lebo si zranená."

"Neanalyzuj ma, Hayley!" Odstrčila som sa z postele.

"Nebuď zlá." Prekrížila si ruky na hrudi. "Choď a porozprávaj sa s Rebekou."

"Nehovor mi, čo mám robiť!" Kráčala som dopredu, bližšie k nej, keď sa vracala späť. Chrbtom narazila na stenu. "Nemáš právo hovoriť mi, čo mám robiť. Nie sme najlepšie kamarátky, dokonca ani priateľky. Sotva sa poznáme. Posledný rok si za mnou chodila ako šteňa. Šukali sme a áno, bolo to dobré, ale to z nás nerobí priateľky." Vypľula som tie zraňujúce slová.

"Takto sa rozprávaš s Rebekou? Lebo ak áno, tak sa niet čo čudovať, že si namiesto teba vybrala muža." Zahryzla sa do mňa. Moja päsť hlasno dopadla na stenu vedľa jej hlavy. Trhla sebou a snažila sa odo mňa odtiahnuť.

"Sklapni."

"Donúť ma."

Moje oči sa rozšírili, keď som hľadala tie jej. Pochybujem, že existuje niečo horúcejšie, čo by ste mohli povedať lesbičke, a ja som sa tak chcela cítiť. Chcela som, aby mi horela koža, aby sa mi prevrátil žalúdok. Ale nestalo sa tak, a tak som ustúpila o krok dozadu. "Je mi to ľúto." Zašepkala som, keď som sa pozrela na svoje nohy.

"Za to, že si na mňa vyštekla, alebo za to, čo si povedala, keď si na mňa vyštekla?" Odstúpila od steny a pristúpila ku svojmu kufru.

"Obe. Je mi to ľúto." Zopakovala som to. "Si typ človeka, ktorému ublížia, ak ublížia tebe. Je to na nič, ale odpúšťam ti." Zahryzla som si do pery a úľavou som si vydýchla.

"Myslím, že sme priateľky. Naozaj si myslím, že sme priateľky. To, čo som povedala, som nemyslela vážne."

"To je v poriadku, Daniello. Ospravedlňujem sa, že som sa ti snažila povedať, čo máš robiť."