Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 21

Daniella

"Zlatko, prídeš neskoro!" Hlas mojej mamy sa dnes ráno ozval už štvrtýkrát.

Posledné štyri dni boli asi najhoršie dni môjho života. V Londýne som predstierala chorobu, aby som mohla zostať v posteli po zvyšok cesty. Cestou domov som spala v aute s rodičmi a niekoľko ďalších dní. Len som spala a nemyslela. Nemyslieť na to, že dievča, ktoré milujem, miluje niekoho iného. Kričala som, plakala som, až ma bolelo hrdlo a srdce sa mi odľahčilo.

Počula som zvuk, ako sa otvorili dvere, a ja som si cez hlavu natiahla prikrývku a zakryla sa pred svetom. Chýbala mi vôňa mojich vlastných vecí. Ísť do školy bolo to posledné, čo som dnes chcela robiť, ale vyšteknúť na mamu, že ma tlačí, by bolo neslušné, tak som sa len zahrabala do prikrývky. Cítila som, ako zo mňa sťahujú prikrývku a do tváre mi udiera studený vzduch. Zatvorila som oči a otočila sa na brucho.

"Bože, prosím." Bolestne som zastonala. "Nechcem ísť. Len jeden deň." Prosila som ju. Vo vlasoch som cítila jej prst, ktorý mi prečesávala za uchom. Jej vôňa mi zaplnila nos a srdce mi začalo biť rýchlejšie. Čo?" Cítila som, ako mi jej pery bozkávajú čeľusť a krk. To určite nebola moja matka.

"Naozaj prídeme neskoro." Zašepkala mi na kožu a jej dych ma šteklil na kľúčnej kosti. Bála som sa, že ak otvorím oči, bude preč.

"Bekah." Zašepkala som.

"Hm?" Spýtala sa, ale ja som neodpovedala. "Otvor oči, Dani." Počula som, ako sa trochu zasmiala.

"Budeš tu teda?"

"Pravdepodobne áno." Odsunula zo mňa prikrývku, vyliezla na mňa a objala ma okolo pása. Tak som to urobila, aby som sa na ňu mohla pozrieť. Naozaj tu bola, v mojich kolenách, na sebe mala rozkošné ružové tričko s bielou sukňou. Mala som pocit, že mi odletel kameň v hrudi. Cítila som sa o sto kíl ľahšia. "Si tu." Posadila som sa. Bože, tak veľmi som ju chcela pobozkať, ale vlastne som nevedela, prečo je tu.

"Ja som. Vyzeráš hrozne." Jej prsty sa hrali s mojimi vlasmi, palcom ma hladila po čeľusti. Pravdepodobne mala pravdu. Chcela som si ju pritiahnuť k sebe, držať ju pri sebe v tejto miestnosti a nikdy ju nepustiť. Trochu som ju však od seba odstrčila, čím som ju prinútila, aby si viac sadla na moje stehno.

"Prečo si tu, Rebeka?" Zovrela som čeľusť, akoby som si pripravovala úder do tváre. Pustila moju tvár, jej prsty sa hrali medzi sebou.

"Vybrala som si ho. Teda chcela som, ale... Nemohla som. Nemôžem si ho vybrať, ak to znamená stratiť teba. Chcem byť s tebou. Dúfam, že som to príliš nepokazila a budeš ma mať. Milujem..." Pritiahla som si ju k sebe a moje pery sa pritlačili na jej. Nikdy som nebola modliaci sa typ, ale práve teraz som bola vďačná za každú väčšiu silu prírody. Zalapala po dychu, keď som zatlačila s dostatočnou silou, aby spadla na chrbát.

"Bože, chýbala si mi." Dýchala som na jej pery. Sukňa sa jej vyhrnula, keď som sa usadila medzi jej nohami.

"Aj ty si mi chýbala." Jej veta sa zmenila na stonanie, keď som ju uhryzla do kože na pulznom bode.

"Daniello! Zostane Rebeka na raňajky?"

"Samozrejme!" Zakričala som dosť nahlas, aby to počula aj ona.

"Nie, nemusíš." Pokrútila hlavou. Postavila som sa na kolená pritiahla som ju k sebe.

"Pekná sukňa." Upravila som jej oblečenie a rukou som jej prešla po stehne, cítila som, ako sa podo mnou chveje.

"Ďakujem." Prečistila si hrdlo a odtiahla sa. "Mali by sme ísť dole, tvoja mama nás čaká."

"Nemohli by sme zostať tu? V mojej izbe, nahá, spotená s mojou rukou medzi tvojimi nohami." Navrhla som, aby sa moja ruka stále nachádzala na jej vnútornej strane stehna a hrala sa s látkou jej spodnej bielizne. Zahryzla som jej do ušného lalôčika, čím som ju prinútila chvieť sa medzi mojimi rukami. Páčilo sa mi, ako reagovala na môj dotyk.