Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 10

Rebeka

Keď mi do nosa udrela silná vôňa, zaboleli ma končatiny a ja som sa pokúsila pohnúť. Prikryli ma horúce plachty, keď som do nich čuchala a milovala tú vôňu. V knihách, ktoré som čítala, je vždy ten okamih, keď sa ráno hlavná hrdinka zobudí a uvedomí si, že ju objíma muž vedľa nej, drží ju tak blízko, že by počula tlkot srdca toho druhého. Chcela by som to cítiť aj ja. Chcela by som cítiť Daninu ruku, ktorá ma objíma. Otočila som sa skôr, ako som otvorila oči. V hrudi som stlačila pocit sklamania, keď som sa pozrela na jej zadnú časť hlavy, otočenú smerom odo mňa. Časť mňa chcela vidieť jej tvár, keď spí. Chcela som vedieť, či vyzerá pokojne, alebo sa jej sníva niečo zlé. Ale keby som sa na ňu pozrela, akože naozaj pozrela, začala by som premýšľať. A posledné, čo som chcela, bolo myslieť na to, že som práve prišla o panictvo s dievčaťom. Nikdy som si nemyslela, že by sa niečo mohla cítiť tak dobre, ako som sa cítila včera večer, ale nedokázala som potlačiť horkú chuť v ústach, keď som myslela na to, čo by povedali ostatní. Čo by povedala moja mama.

Pomaly som vstala z postele, vzala som si oblečenie a zmizla som v kúpeľni, aby som sa prezliekla. Premýšľala som o sprche, ale keby som sa vyzliekla a vedela, že je hneď za dverami izby, nechcela by som odísť. A nemohla som si dovoliť zostať.

Keď som vyšla z izby, Daniella ešte spala. Ako sa ukázalo, nebola ranný človek. Cieľom bolo potichu zísť po schodoch a nikoho nezobudiť. Neobťažovala som sa obzrieť v jej izbe, zavrela som za sebou dvere a až teraz som si všimla, aký je dom veľký. Stena vedľa schodov bola plná rodinných fotografií. Na väčšine z nich bola Daniella so svojou matkou alebo otcom, prípadne oboma. Boli tam fotky, keď bola malá, ako malé čiernovlasé dievčatko jazdí na bicykli, hrá futbal. Bolo tam aj niekoľko o mladom páre, približne v mojom veku. Jej rodičia pred tým ako mali Daniellu. Normálne nevyzerali ako dokonalý pár, ale láska v ich očiach hovorila niečo iné. Moji rodičia sa na seba nikdy takto nepozerali. Z kuchyne sa ozvali zvuky a potom z miestnosti vybehla žena, jej matka.

"Ahoj, zlatíčko! Ako..." Zastavila sa uprostred vety, keď ma zbadala na schodoch. "Kto si?" Rozpálili sa mi líca.

"Som Rebeka. Ja som..." Srdce sa mi rozbúšilo, nevedela som, čo povedať. Boli sme priateľky? Nie. Boli sme partnerky? Určite nie.

"Dáš si raňajky?" Môj žalúdok vydal rozpačitý zvuk. "No tak! Urobila som palacinky, vafle."

"Ach, naozaj by som mala ísť domov." Nevedela som, aký bol protokol v situáciách, ako je táto, ale bola som si tak trochu istá, že raňajkovať s ňou mama to nebola.

"Nebuď smiešna. Niečo zjedz. Raňajky sú dôležité." Vyšla von a chcela, aby som ju nasledovala. Rozpačito som si sadla na miesto, na ktoré ukázala okolo stola. Dala som si chvíľu na to, aby som sa na ňu pozrela. Mala pravdepodobne okolo tridsiatky, mala rovnaké oči a vlasy ako Dani, ale bola nižšia. Bola štíhla v nohaviciach na jogu a v tielku s výstrihom.

"Bola si na večierku s Daniellou?" Spýtala sa a sadla si vedľa mňa.

"Áno, na takéto miesta naozaj nechodím. Ja nie... Nemám ich rada, len ma pozvali."

"Pozvali?"

"Chlapec zo školy." Nechcela som jej povedať, že to bol Max. Pozrela sa prekvapene na mňa.

"Daniella pozvala niekoho, kto sa jej páči?"

"Nemyslím si, že má niekoho rada." Usmiala som sa pri pohľade na plný stôl. Bola som hladná ako vlk.

"No určite ťa má rada. Ešte nikdy sem nikoho nepozvala. Myslím, že nikto z jej priateľov u nej predtým nebol." Čože?" Očakávala som, že Max." S úsmevom to povedala za ním.