Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 15

Daniella

Nasledujúce hodiny letu boli úplne nepríjemné. Po tom, čo sme vyšli z kúpeľne, som bola taká vyčerpaná. Bolelo ma to, bola som mokrá, akoby som to robila prvýkrát. Bolo to také trápne, že Bekah sa vrátila na svoje miesto a po niekoľkých sekundách sa vrátil aj Max. Na tvári mal zvláštny úsmev. Nevšímala si, ako sa naňho Hayley a ja pozeráme.

"Jedna z vás musí začať hovoriť." Hayley povedala a pozrela na nás oboch.

"Na čo sa usmievaš?" Spýtala som sa Maxa.

"Na nič. Čítacia hlava je celkom pekná. Až príliš pekná." Pokrčila plecami a úsmev mu zmizol z tváre. "Nikto by nemal byť taký milý." Prekrížila som si nohy a snažila sa stlačiť bolestivú túžbu po uvoľnení.

"Čo sa stalo s Rebekou?"

"Nič." Vnímala som tú čudnú chvíľu, kým sme vyšli z boxu. Moje pery sa dotkli jej čela, ale nedokázala som sa zastaviť. Cítila som, ako sa pod mojím dotykom chveje, a zmätok v jej očiach.

"Nič... samozrejme." Hayley prevrátila oči. "Chcela by si zostať v izbu so mnou?" Zmenila tému. "Alebo by si radšej istú blondínku?"

"Veľmi rád by som zostala s vami." Žartovne som sa na ňu usmiala.

"To sa stavím, že by si chcela. Mohli by sme si užiť veľa zábavy." Naklonila sa bližšie a pritlačila ma k Maxovi. Objala ma rukami a pritiahla si ma k sebe.

"Viem si to predstaviť. Máte izbu len pre seba." Zašepkala mi do ucha. Keby som bola len trochu vzpriamenejšia, cítila by som sa jeho pohybom zastrašená, ale vzhľadom na minulosť, ktorú máme, som sa nad jeho konaním len usmiala. Vedela som, že si nás predstavuje. Hayley a mňa spolu. Mohla by som ju mať, keby som chcela, to všetci vieme. Pretože ona by sa ľahko podvolila. V skutočnosti si nemyslím, že je naozaj na ženy, je na pozornosť. A keď ju nemôže dostať inde, chce tú moju. Možno jej podľahnem.

"Nie si pozvaný, Max." Posadila som sa. "Bude to čisto dievčenská párty."

"A ja som si myslel, že sme najlepší kamaráti." Vysmial sa.

Pristáli sme o štyri hodiny neskôr. Medzi Kaliforniou a Londýnom bol osemhodinový časový rozdiel. Keď sme dorazili do Londýna, bolo sedem hodín večer - slnko začalo zapadať, keď sme sa viezli autobusom do internátu, kde sme boli ubytovaní. Vzduch bol hustý, niektoré mraky na oblohe pred nami zakrývali slnko, keď sme prišli pred obrovskú budovu. Všetci po jednom vystúpili z autobusu a s kuframi bokom sme sa pozreli na niekoľko študentov, ktorí sa na nás pozreli s prívetivým úsmevom. Chlapci aj dievčatá mali na sebe rovnako vyzerajúce biele tričká pod tmavomodrou vestou bez rukávov s emblémom. Všetkým na krku visela kravata.

"Vyzerajú smiešne." Hayley mi zašepkala do ucha a ja som súhlasne prikývla.

"Vitajte v našej škole! Všetci sme veľmi radi, že vás tu môžeme privítať." Ako prvý začal hovoriť tmavovlasý chlapec. Mal modré oči a na tvári mu hral milý úsmev, keď sa na nás všetkých pozeral.

"Sme si vedomí toho, že vás teraz čaká veľký časový rozdiel, takže sme pre vás všetkých neplánovali nič vážne. Ukážeme vám po okolí, ukážeme vám vaše izby a niektoré dôležité miesta." Brunetka pokračovala.

"Chlapci a dievčatá budú oddelení." Povedala blondínka a začala sa smiať na sklamaných zvukoch. "Ja viem, ja viem. Ale také sú pravidlá. Je tu niekoľko izieb pre štyri osoby, ale väčšina izieb je len pre dve osoby. Možno je to dobrá správa, možno nie."

"Boli by ste rozdelení do troch skupín. Pretože je tu vás je málo, chlapci, takže budete jedna skupina. Vy pôjdete s Harrym." Ukázala na čiernovlasého chlapca, ktorý zatiaľ neprehovoril. Rozpačito zamával.