Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 18

Daniella

"Aký je tvoj plán?" Prechádzali sme sa po škole, keď vedľa nás skočil Max.

"Ako to myslíš?" Nepozrela som sa naňho, ale kútikom oka som videla, že Hayley objímal rukou. Je to ten chlap, o ktorého sa Hayley bála?

"O tej, Rebekah zistila, že si sa vyspal s Hayley, situácii?" Nepovedala som mu, čo sa stalo, takže som sa so zdvihnutým obočím pozrela na Hayley.

"Prepáč." Ospravedlnila sa ale ja som len prevrátil oči.

"Takže?"

"Nechcem s tým nič robiť." Celý deň som sa jej vyhýbala. Nebola dole na raňajkách, ale prišla, keď sme mali skupinové záležitosti. Ona išla v prvom rade a ja som išla vzadu s kamarátkami. Bála som sa, že keď sa na ňu pozriem, uvidím v jej očiach bolesť. Nie, bála som sa, že keď sa jej pozriem do očí, neuvidím nič. Že jej to bude jedno. Že jej na mne už nebude záležať. Bože, to by som nenávidela. Tak som sa správala, akoby mi na nej nezáležalo.

"Čože? Prečo?"

"Bolo by lepšie, keby som za ňou utekala a povedala, ako ma to mrzí?" Opýtala som sa.

"No, určite by to bolo lepšie ako nič."

"Ako to, že ste sa vy dvaja stali takými dobrými odborníkmi na vzťahy?"

"Takže vy dvaja teraz máte vzťah?" Hayley sa na mňa usmiala.

"N-nie. To som nepovedala." Pokrútila som hlavou. Nemohla som si nechať ujsť moment, keď okolo nás prešla Bekah. Sledovala som ju pohľadom, keď odchádzala z budovy. Všimla som si, že je sama, Addison bola stále na čele radu. "Odpusť mi." Pozrela som na May a Hayley a rozpačito som sa rozbehla k Addison.

"Ja sa s tebou nerozprávam." Povedala to skôr, ako som stihla čokoľvek povedať. Spravodlivé.

"Kam ide?" Aj tak som sa spýtala.

"Nehovorím s tebou." Zopakovala to.

"Dobre. Posrala som to. Je mi to ľúto. Naozaj ma to mrzí."

"Je ti to ľúto? Naozaj?" Zastavila sa a študenti prešli okolo nás.

"Ja áno." Povedala som. Naozaj som to povedala, v tom nebola žiadna chyba. "Kam ide?"

"Nechoď za ňou. Len... Len ju nechaj na pokoji, preboha."

"Prečo sa vracia?"

"Neprestáva sa ťa pýtať." Max sa zastavil vedľa nás s Hayley vedľa seba, jeho ruky ju už neobjímali.

"Bože, ty si taká otravná. Ona je... má bolestivé menštruačné kŕče, dobre? Bolestivejšie ako bežné kŕče. Za deň to prejde, ale teraz je to zlé. Tak sa vrátila, aby si ľahla a trochu si oddýchla."

Mohla by som povedať, že som zaváhala, ale nebola by to presná pravda. Otočila som sa a nechala ich všetkých za sebou.

"Nechaj ju na pokoji, Daniella!"

"Skús ma zastaviť." Povedala som bez toho, aby som sa otočila. Nechala ma ísť.

Zastavila som sa pred jej izbou a po prvý raz dnes som zaváhala. Pomaly som kĺbami prstov udrela do dreva. Nebola žiadna odpoveď. Urobila som to ešte raz o niečo silnejšie.

"Áno?" Počula som jej slabý hlas.

"Môžem vojsť?" Spýtala som sa jej.

"Určite nie."

"Prosím." Môj hlas znel ako prosba.

"Poď ďalej."

Ležala na boku, nohy mala pritiahnuté k hrudi. Vyzerala ako krevetka.