Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 6

Daniella

V tom momente vo mne začalo horieť niečo horúce. Pri jej vyznaní sa mi z nepochopiteľného dôvodu v srdci rozlievalo teplo. Musela som ju trochu postrčiť, aby si vyslúžila slová, ale podarilo sa mi to. Hoci bola miestnosť plná ľudí, na chvíľu som mala pocit, že sme tu jediné. Len my dve ako včera večer, takže ju môžem vidieť ako nikto iný. Mala som ju radšej, keď bola so mnou, keď sa nehrala.

To, čo sa medzi nami stalo, sa už nikdy nemôže opakovať.

Jej slová ešte stále trochu boleli. Bolo jasné, že to povie, dokonca som to vtedy vedela, ale keď sa na mňa pozrela a povedala mi, aby som sa jej už nedotýkala, nepozerala na ňu a nemyslela na ňu, cítila som sa urazená. V hĺbke duše ma to bolelo. Nebola som zvyknutá na to, že ma dievčatá odmietajú. Nie preto, že by som bola nejaký prekliaty dobrý boh, len som nikdy nebola tá, čo by po nich išla.

Ale ten hrejivý pocit zmyl všetku bolesť, ktorú som voči nej cítila. Dala mi svoj prvý bozk, dala mi príležitosť byť jej prvou. Nikto predtým ju nepobozkal na pery, nikto sa jej nedotkol tak ako ja. Ako lesný požiar mi hlavou prebehla myšlienka na množstvo vecí, ktoré by sme mohli robiť po prvý raz spolu. Nebola som si istá, či si niekto všimne, ak by som ju prstom pohladila po líci, alebo či by som sa jej prstami dotkla pod tričkom alebo pod tou zasranou sukňou. V hlave sa mi z toho vyrojili samé nekalé veci. Najmä keď bola zohnutá v knižnici. To, ako jej dokonalý zadok objímala tá hlúpa ružová sukňa, alebo to, ako sa mi tlačila do bokov. Toľko potenciálu v jednom dievčati.

"Ak budeš ešte chvíľu mlčať, bude to veľmi nepríjemné." Vzala si knihu preč a vrátila sa k vlastnému stolu.

"Nie l- len som premýšľala." Pokrútila som hlavou a zdvihla som svoje oči k jej. Jej ružové líca ladili so sukňou.

"O tom, ako môžem byť v 18 ešte stále nepobozkaná?"

"Aké ťažké bude po tomto držať moje ruky od teba?" Opravila som ju. Jej modré oči zúžili moje, keď zazvonilo a skončila sa hodina. Vyskočila, akoby jej horela stolička, a vybehla z miestnosti. Pani Andersonová ešte o niečom rozprávala, ale mne sa v hlave preháňali myšlienky na istú blondínku. Na moje šťastie sme mali spolu telesnú výchovu a dnes bol deň telocviku. To znamenalo, že všetky dievčatá trénovali v telocvični a robili si, čo chceli. Vedela som, že ju nebudem prenasledovať v telocvični ako nejaký úchylák, ale pozrela som sa na ňu, len som okolo seba cítila jej parfum. Stále to znelo strašidelne.

Tak som to urobila. 45 minút som si užívala jej prítomnosť. Upokojilo to moje búšiace srdce, keď som ju kútikom oka uvidela. Hayley bola opäť všade okolo mňa. Začala ma štvať. To, že bola so mnou, štvalo Rebeku, bolo plusom a asi jediným dôvodom, prečo som si ju nechala pri sebe. Bekah sa rozprávala so svojou najlepšou kamarátkou, vlastne jedinou kamarátkou, Addison. Alebo Addie. Roztomilé havranie vlasy s veľkým úsmevom na tvári.

Bola tam, keď som po vyučovaní prišla do knižnice. Sedela s Bekah a mali otvorené zošity. Vedela som, že nebudú nadšené, keď moji spolužiaci skončia a prídu sem. Naozaj sa na moju blondínku hnevali, lebo ma nútila sedieť v knižnici celé týždne.

"Ahojte, dámy." Hodila som tašku na jednu z voľných stoličiek a sadla si na druhú.

"Ahoj." Addison zdvihla zrak a ukázala mi milý úsmev. Falošný úsmev, ale aspoň mala chuť to skúsiť.

"Snažíme sa učiť." Rebeka sa neobťažovala pozrieť na mňa.

"Nechcem vás vyrušovať."

"Ďakujem." Nepohodlne sa posunula na svojom mieste.