Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 23

Rebeka

Dani: Aká je večera s vašou rodinou?

Pozrela som na telefón na kolenách, rýchlo som si prečítala správu a dúfala som, že ma mama nechytí. Domov som prišla pred dvoma hodinami a pomáhala som mame pripraviť jedlo pred otcovým príchodom.

"Musím ísť na záchod." Ospravedlnila som sa a išla som do kúpeľne. Usmiala som sa na svoj telefón a otvorila chat.

Ja: Dobre, jedlo je skvelé

Dani: To rada počujem

Dani: Chýbaš mi

Srdce mi pri tom texte poskočilo.

Ja: Chýbaš mi, Dani

Dani: <3

Chcela som s ňou stráviť čo najviac času, ale keďže som bola v šatníku, bolo ťažké vziať ju so sebou domov a ukázať ju rodičom. Naposledy som sa pozrela na obrazovku, než som sa vrátila k stolu.

"Prepáč." Znova som sa ospravedlnila a sadla som si.

"Takže, Rebeka. Toto je tvoj posledný rok, rozmýšľala si o tom, čo chceš robiť po maturite?" Vidlička sa mi zastavila na ceste k ústam.

"Rozmýšľala som, že by si mohla ísť na univerzitu." Mama ma prerušila.

"To bol aj môj plán." Súhlasne som prikývla. Rada som sa učila, bola som šikovná, mala som potenciál. Nemala som prácu a vlastne som ani nevedela, čo chcem neskôr v živote robiť. Milovala som knihy, ale za lásku ku knihám vám ľudia nezaplatia. Takže áno, univerzita bola skvelý nápad. A ak to pre mojich rodičov nebol problém, bola som za.

"Rozprávali sme sa s tvojou mamou a rozhodli sme sa, že najlepšie bude, ak pôjdeš na Cambridge." "A čo?" opýtala som sa.

"V Anglicku?" Oči sa mi rozšírili od šoku. Anglicko bolo ďaleko, tak ďaleko. Aj keby som sa tam dostala, aj keby mi to rodičia mohli zaplatiť... Bol to oceán ďaleko od môjho života. Od Dani.

"Poznáš nejakú inú slávnu univerzitu s názvom Cambridge?" Otec zažartoval, mama sa trochu zasmiala. Trochu mi klesol žalúdok.

"Anglicko je odtiaľto naozaj ďaleko."

"Toto je 21. storočie, všetko je len na skok. Ja lietam každý druhý týždeň."

"Všetci moji priatelia sú tu." Povedala som.

"Kto? Addie?" Nebola som si istá, či vie, aké zraňujúce sú jej slová.

"Iné deti by boli veľmi vďačné za takúto príležitosť." Otec sa oprel na stoličke, všetku pozornosť venoval mne.

"Som vďačná." Bola som vďačná. Ale nechcela som to. Alebo som chcela. Nebola som si istá. "Ja len... len som nemyslela tak ďaleko."

"Maturita nie je tak ďaleko."

"Myslela som fyzicky. Myslela som na miesto v USA."

"Anglicko je veľká príležitosť." Znelo to nevďačne, matka ma prinútila znieť nevďačne. Nebola som taká. Len som nechcela odísť. V skutočnosti som nevedela, čo chcem robiť. Pretože práve tam som nechcela opustiť Dani, Addie. Ale kto vie, čo sa stane o niekoľko mesiacov neskôr? Možno to medzi mnou a Dani nebude fungovať. Možno sa niečo stane a naše priateľstvo s Addie zlyhá. Možno by sa všetko so všetkými vyriešilo a ja by som stále chodila do Cambridge.

"Ja viem, ja len..."

"Dobre, Rebeka. Dovoľ mi to preformulovať." Otec vstal a nalial mame a sebe pohár vína. "Buď pôjdeš do Cambridge, alebo nič."