Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 8

Daniella

Bol piatok, keď som si pomyslela, že sa opäť ukážem v knižnici. Pustila som 3 dopoludnia a 3 popoludnia. Nebola som si istá, či to Rebeka nenahlási riaditeľovi, ale bolo mi to úplne jedno. Posledné, čo som chcela, bolo stretnúť sa s ňou. Bolo mi dosť nanič už to, že som ju stretávala na vyučovaní, nieto ešte, že som ju míňala s autom na ceste domov. Tréner sa prekvapivo na nič nepýtal, keď som sa namiesto knižnice objavila na tréningu. Bola som si istá, že ma nenechá trénovať, a ak by som naňho tlačil, pýtal by sa ma. A to som určite nechcela.

Po skončení tréningu a odchode všetkých mojich kamarátov z budovy som ako jediná zostala v prázdnej miestnosti. Až kým ma tréner nezaregistroval a neuvidel.

"Hayes! Nemôžem ťa nechať trénovať."

"Ja viem." Pokrčila som plecami, pričom som upierala do vreca, ktoré viselo zo stropu.

Môj tlak bol taký slabý, že sa sotva pohlo.

"Ale ja odchádzam. Hneď. Nechávam ťa tu samú. Len to hovorím." Jeho pery sa zvlnili do úsmevu.

"Chápem." Prikývla som so skrytým úsmevom. Aj on prikývol, než odišiel a ja som ostala sama.

Svoje veci som mala v skrini. A mala som svoj kľúč. A tak veľmi som chcela cvičiť, tak som sa otočila doľava, aby som si vzala tašku.

Nevedela som, koľko hodín uplynulo. Pravdepodobne jedna alebo o niečo viac. Upratovačky by ma dostali, keby to bolo oveľa neskôr. Telo mi pokrýval pot, dych som mala zrýchlený a srdce mi búšilo. Celé telo ma bolelo od množstva pohybov, ktoré som robila. Jediné, čo som počula, bolo pumpovanie krvi v mojom uchu, môj zrýchlený dych a zvuk päste, ktorá znova a znova udierala do boxovacieho vreca.

Takmer som vykríkla, keď som kútikom oka zbadala, že sa niečo pohlo. Rýchlo som otočila hlavu tým smerom a všimla som si blonďavú postavu, ktorá ma pozorovala. Kedy sa sem dostala?

Zastavila som sa, chytila som tašku a zastavila jej kolísanie. Snažila som sa popadnúť dych a pritom som sa na ňu pozerala a snažila som sa zistiť, čo presne sa bude diať. Mala plné právo na mňa kričať a z mojej strany to bolo to isté.

"Prešvihla si pár dní." Prerušila ticho, keď
si všimla, že nič nepoviem.

"No... Posledná vec, ktorú chcem urobiť, je Rebeka." Stála vedľa môjho batohu."

"Tráviť s tebou čas v tej hlúpej knižnici."

Nezastavila som sa pred ňou, len som vzala tašku a šla do šatne. Tréningové oblečenie sa mi kvôli potu lepilo na telo. Počula som, ako kráča za mnou, ale neotočila som sa, aby som sa na ňu pozrela.

"Si nútená tam byť. Nemôžeš len tak odísť a ísť namiesto toho na tréning. Stratí to všetok zmysel." Moja taška dopadla na zem, keď som si zo skrinky vybrala niekoľko vecí. Uterák, čisté oblečenie, šampón...

"Nechaj ma Rebeka!" Jej výrok som nekomentovala. Bola to pravda, ale bolo mi to jedno.

"Nie. Nedodržiavaš pravidlá a... Čo..." Slová jej uviazli v hrdle, keď som si stiahla tričko a zostala som v športovej podprsenke a v šortkách. "Čo to robíš?" Hlas sa jej zvýšil a mňa to naplnilo pýchou. Stlačila som úsmev, ktorý chcel tak veľmi vyjsť na povrch. Zostala som bez emócií, akoby vo mne jej planúce oči nič nevyvolávali.

Dyk, dyk, dyk.

Jej slová ma štípali, pomáhali mi vrátiť sa do reality. Aká bola krutá.

"Idem sa osprchovať."

"Teraz?"

"Áno. Tak odíď. Alebo zostaň. Je mi to jedno." V skutočnosti mi srdce rýchlo bilo. Keď som to plánovala, čakala som, že vybehne, ale teraz som si nebola taká istá, či sa chcem pred ňou vyzliecť. Pokožka ma svrbela a neušlo mi, ako jej oči spočinuli na mojich prsiach.