Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 27

Rebeka

"Bože, Bože, Bože!" Prechádzala som sa po miestnosti. Nahá. Dýchala som zrýchlene, ako som hľadala niečo, čo by mohlo túto situáciu vyriešiť.

"Hej." Dani ma chytila za ruku, zastavila ma v chôdzi a pozrela sa mi do očí už úplne oblečená. "Upokoj sa."

"Nemôžem sa upokojiť. Ako by som sa mohla upokojiť?" Neveriacky som na ňu pozrela. Musela si robiť žarty.

"Najprv si vezmi nejaké oblečenie." Poradila mi a vložila mi do ruky tričko.

"Áno, dobrý nápad." Súhlasila som, prehodila si ho cez hlavu a hľadala nohavice. "Musíš sa schovať." Otočila som sa k nej, zatiaľ čo som si na seba ťahala tepláky.

"Čo?" Strčila si veci do tašky a pozrela na mňa.

"Musíš sa schovať." Zopakovala som to.

"Nebudem sa schovávať." Pokrútila hlavou a opäť sa vrátila k svojej úlohe.

"Už si to robila predtým? Prečo to nemôžeš urobiť znova?" Trochu nahnevane som zvýšila hlas. Dom bol za mojimi dverami plný hádok.

"Ja sa neskrývam, Rebeka." Bola nahnevaná, cítila som to. Po zaklopaní sa moje dvere otvorili a našla som Dani sedieť na zemi a mňa stáť pri zásuvke.

Mama sa na nás pozrela, v očiach mala hnev. Po niekoľkých minútach ticha sa za ňou objavil môj otec.

"Ahoj, zlatíčko." Usmial sa na mňa spoza mamy.

"Ahoj, otec." Vtlačila som si na tvár úsmev a skúmala som matkin výraz. Sledovala Daniellu a tá jej pohľad opätovala.

"Čo tu robíš?" Spýtala sa od nej, ale namiesto toho sa obrátila na mňa a zopakovala otázku. "Čo tu robí?"

"Pracovali sme na našom projekte. Na hodinu angličtiny." Zaklamala som. Bože, s tým projektom sme mimochodom tak meškali. Daniella prikývla a súhlasila so mnou.

"Jane Eyrová. Stará dobrá klasika." Povedala, pričom z mojej matky nespúšťala oči. Videla som, ako mama zatína čeľusť, ako jej blonďavé vlasy rámujú nahnevanú tvár.

"Vypadni." Povedala jej.

"Čo?" Spýtala som sa prekvapene, šokovane. Dani prevrátila očami, posmešne sa uškrnula a pozbierala si veci. "Počkaj! Neodchádzaj." Moja ruka sa jej obtočila okolo ramena a snažila sa ju pritiahnuť späť ku mne. Cítila som na sebe oči rodičov, ako ma pozorujú a hľadajú niečo, čo som sa bála ukázať.

"To je v poriadku. Pôjdem." Dani mi venovala polovičný úsmev.

"Ako by si mala, Daniello." Mama ustúpila nabok a nechala jej priestor na odchod.

"Dani, prosím ťa. Zostaň, nemusíš ísť." Prešla som okolo matky.

"Rebeka." Za sebou som počula otcov varovný hlas a zastala som na mieste.

"Ale my sme len študovali. Nemusí ísť." Obzrela som sa za nimi, ale Dani už bola pri dverách. Tak veľmi som chcela ísť za ňou, ale nemohla som. Zamrzla som, pozerala som na ňu a snažila sa nájsť riešenie, niečo, čo by som povedala a čo by všetkých uspokojilo.

"Uvidíme sa neskôr?" Spýtala sa ma. Jej tón bol iný, ďaleko odlišný od toho, ktorý zvyčajne používala pri mne. Bol tvrdý a krutý a ja som nenávidela, že som jeden z ľudí, ktorí jej spôsobili takýto pocit.

"Áno. Ja..." Prerušila som sa a zastavila vetu.

"Áno, ja tiež." Prikývla. Dúfala som, že vie, čo som chcela povedať. Že vie, že mi je to všetko ľúto a že ju milujem. Pri jej odpovedi sa mi v hrudi trochu odľahčilo.