Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 3

Daniella

Prvé dva dni boli hrozné. Aj keď som sa snažila tváriť, že si to užívam, aby som mohla otravovať Beku, každú sekundu som sa chcela zabiť. Sedela v tichu, celé dopoludnie a každé popoludnie. Niekedy, keď sa jej zdalo, že robím niečo podozrivé, cítila som na sebe jej oči. Skúmala ma. A niekedy, väčšinu času, keď sa nepozerala, som ju pozorovala ja. Ako si čítala nejaké romantické romány. Jej oči sa sústredili na listy a úplne zabudla na mňa. Za normálnych okolností by mi to vadilo, ale jej obočie sa každú druhú stranu šklbalo, často sa chichotala. Jej úsmev bol milý. Nikdy sa neusmievala kvôli mne, ale vždy, keď sa usmiala a ja som mala to šťastie vidieť to, niečo sa vo mne hlboko vnútri pohlo. Hlúpe nechcené pocity.

Išla som do školy, keď som uvidela kráčať blonďavú postavu. Bojovala som s pocitom, že prejdem vedľa nej, a zastavila som, stiahnuc okno.

"Dobré ráno! Potrebuješ odviezť?" Spýtala som sa. Rebeka sa na mňa ani nepozrela, len si popod nos zamrmlala nie. Mala som jednoducho odísť. "Nastúp, Rebeka." Povedala som pevne.

"Nehovor mi, čo mám robiť. A ja do tvojho auta nenastúpim, Daniella." Ona napodobňovala spôsob, akým som vyslovila jej meno.

"Nastúp do auta. Ideme na to isté miesto. Nastúp do auta, Rebeka." Pristúpila bližšie k autu, položila si predlaktia na okno a naklonila sa.

"Čo ťa trápi viac, to, že nechcem nastúpiť do tvojho auta, alebo to, že ťa neposlúcham." Na tvári jej zahral malý diabolský úsmev. To bolo niečo nové. Zvyčajne bola uštipačná a hrubá. Táto Rebeka bola zaujímavejšia.

"Už som ťa niekedy viezla." Ignorovala som jej otázku.

"Nie, to si nebola ty. To bol Max. Ty si tam len náhodou bola." Usmiala sa na mňa. Takže sa jej Max páči viac? Max bol doslova ako ja, boli sme takmer tá istá osoba v inom tele. "A neodpovedala si na moju otázku. Máš rada, keď ťa tvoje dievčatá poslúchajú?" Ďalej jej na tvári sedelo niečo iné na zamaskovanie.

"Napočítam do troch, a ak sa do konca nedostavíš, ukážem ti, ako zaobchádzam so svojimi dievčatami, keď ma neposlúchajú." Ani som nemusela začať počítať, kým sa dostala vedľa mňa. "Nebolo to také ťažké, však?"

"Len som šoférovala." Pozrela sa na mňa. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa pozerala von som videla, ako sa jej na tvári objavil malý rumenec. Aha, takže pochopila čo som hovorila.

"Čokoľvek si želáš."

Ticho medzi nami by sa dalo krájať. Knižnica bola dosť veľká na to, aby sme mohli byť od seba dostatočne ďaleko, takže ticho nebude rušivé. Teraz to bolo iné.

"Koľko dievčat tu sedelo predtým? Koľkým dievčatám si ponúkla odvoz?"

"Choď do prdele. Do toho ti nič nie je." Nemala by sa pýtať na takéto veci, a ja by som nemala odpovedať. Ani ju to nezaujímalo, len chcela
povedať niečo homofóbne.

"Odpovedz mi!" Zvrtla hlavu smerom ku mne. Cítila som, ako jej horia oči cestu po mojej tváre.

"Panovačné dievčatá nie sú môj typ." To nebola celkom pravda.

"Ešte šťastie, že ty si ten najmenší človek, na ktorého chcem zapôsobiť."

"Šťastie, že vôbec nie si môj typ." A to bola celá lož. Bola všetkým, čo bolo môj typ. Blond vlasy, svetlé oči, telo, ktoré bolo stvorené na to, aby som sa ho dotýkala. Jej postoj bola jediná vec, ktorá mi vadila peklo zo mňa. Jej neposlušnosť by nebola až taká zlá, ale bola homofóbna ako sviňa a bezdôvodne šikanovala mňa a mojich kamarátov.