Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 17

Rebeka

Bola som tak pripravená na ranné "rande" s Noahom. Neviem, či sa to dalo považovať za rande, ale rada som na to tak myslela. A je to niečo, o čom som vlastne mohla povedať svojej mame. Rande s milým britským chlapcom. To znelo dobre a ja som sa oňho zaujímala. Chcela som sa oňho zaujímať.

Keď som zišla do záhrady, už tam bol v školskej uniforme.

"Dobré ráno!" Placho sa na mňa usmial.

"Dobré ráno."

"Si hladný?"

"Mohol by som jesť. Áno." Vlastne som bol hladný, ale nechcel som s tým začať.

"Tak ti s tým pomôžem." Ponúkol mi ruku a ja som ju nervózne vzala. Jeho ruka bola väčšia ako moja. Oveľa väčšia. Moja ruka dokonale zapadla do jeho, hladká pokožka hladila tú moju.

"Čo máš na mysli?" Spýtala som sa ho, keď som vychádzala z brány sme prišli včera. "No, najprv ťa vezmem na kávu, potom na raňajky a potom sa možno prejdeme v parku. A vrátime sa o niečo skôr, ako si niekto všimne, že sme odišli." Zasmial sa. "Mimochodom, vyzeráš naozaj krásne "zdvorilo mi zložil kompliment, keď si ma pozrel hore-dole.

"Ďakujem." Odpovedala som nesmelo a dúfala som, že to myslel vážne, a nie povedal to len preto, že musel. Výberom šiat na dnešný deň som strávila takmer hodinu a so svojím vzhľadom som bola spokojná.

Robili sme všetko, čo si naplánoval, pili sme, jedli, prechádzali sa a o dve hodiny neskôr sme sa vrátili. Na chvíľu sa ospravedlnil a nechal ma samu. Chladný vzduch mi narobil husiu kožu. O niekoľko okamihov sa vrátil s kyticou v rukách. Na perách mu hrala malá míľa, kým sa vracal ku mne.

Prijala som kvety, ktoré mi podal. Bola to kytica bielych, modrých a ružových drobných kvietkov.

"Volá sa to detský dych. Dúfam, že sa ti budú páčiť."

"Sú veľmi pekné, ďakujem." Usmiala som sa. Jeho líce sa trochu začervenalo. "Mala by som ich dať do vody." Ukázala som za seba na budovu.

"Môžem ísť s tebou naspäť?"

"Myslela som, že chlapci tam nesmú." Uškrnula som sa. Naklonil sa bližšie a jeho dych mi udrel do pier.

"Bude to naše tajomstvo." Žmurkol na mňa, odtiahol sa a vzal moju ruku do svojej. Otvoril mi dvere a nechal ma vojsť prvú.

"Takže..." Oprela som sa o rám dverí, on napodobnil môj pohyb a urobil to isté. "Chceš ísť dnu?" Ponúkla som sa, rýchlo som si uvedomila, ako tá veta znie. "Teda, kým ich nedám do vody."

"Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad. Vôbec by som tu nemal byť." Zasmial sa možno na situácii, možno na mne.

"Dobre. Tak mi daj chvíľu." Zmizla som v izbe a nechala ho tam samého.

Addie sedela na posteli, stále v pyžame, s knihou a šálkou kávy v rukách. Keď som otvorila dvere, okamžite zdvihla zrak.

"Ahoj! Aké bolo rande?"

"Môžeš to dať do vody? Za chvíľu som späť." Vyrazila som k Noahovi.

"Ahoj." Usmial sa na mňa. "Dnes som s tebou naozaj rád strávil čas."

"Áno, mne tiež." Súhlasila som.

"Ak by si chcela opäť niečo spolu podniknúť..."

"To by sa mi veľmi páčilo." Rýchlo som prikývla a všimla som si, keď sa trochu priblížil. Na koži mi zazvonilo, keď si prstami prešiel po vlasoch. Bože, aj ja som to chcela urobiť.