Naozaj chcem, aby si ma nenávidela Sk/Cz

Kapitola 13

Daniella

Vedela som, že som sa mýlila, keď som ju takto pustila. Ale keby som mala ešte minútu dýchať ten istý vzduch ako ona, pobozkala by som ju. Skôr či neskôr. A potom by mi to vyčítala, hoci obaja vieme, že chcela, aby som ju pobozkala. A potom by mi nedovolila odviezť ju na letisko. Keby som dobre rozohrala karty, možno by som mala šancu spať v jednej izbe s ňou. Alebo mať miesto vedľa nej v lietadle.

Celý tento skurvený výlet mi prišiel ako blesk z jasného neba. Bekah mala pravdu, mala som príliš veľa vecí na práci, musela som sa pripraviť.

"Tak čo je to vlastne za výlet?" Mama sedela na mojej posteli, skladala oblečenie, ktoré som si hodila za chrbát.

"Nemám potuchy." Pokrútila som hlavou. Nemala som ani potuchy o tom, na aké počasie by som sa mala pripraviť.

"Chceš, aby som ťa pustila na druhú stranu oceánu k niečomu, o čom nemáš ani potuchy?" Mala pravdu. Otočila som sa k nej a pozrela som si svoje oblečenie. Zložila ich a roztriedila.

"Je to školský výlet s triedou angličtiny. Budú tam dvaja učitelia angličtiny pôjdu s nami. Pôjdeme do niekoľkých nudných múzeí, hádam aj do iných podobné veci. Budeme bývať na internáte. Každý deň budeme mať raňajky, obed a večeru. A o 9 dní budem doma. To je všetko, čo viem."

"Len sa mi nepáči, že budeš tak ďaleko." Pokrčila plecami.

"Zlatko, nechaj ju tak. Je už dospelá alebo čo. Bude v poriadku, je to len školský výlet." Otec sa oprel o rám dverí a pozrel na ňu. Venovala som mu vďačný úsmev.

"Max ide?"

"Áno."

"Len nechápem prečo. Obaja neznášate takéto príležitosti."

"Áno, ale... možno to bude dobré." Vbehla som do kúpeľne a napchala potrebné veci do tašky.

"Bude tam Rebeka?" Z izby som počula jej krikľavý hlas. "Áno." Váhala som, či mám povedať pravdu. Obe sa rozozvučali, a keď som vyšla von, s úsmevom sa na mňa pozreli. "Ale nie." Prevrátila som oči.

"Ideš len preto, že ide aj ona? Simulujeme, čo?" Otec sa zasmial a sadol si na posteľ vedľa mamy.

"Nie. Samozrejme, že nie. Je mi jedno, či tam bude alebo nebude." Zaklamala som. Samozrejme. Neexistovala žiadna šanca, že by som sa zúčastnila na tej sračke, keby tam nebolo. "Samozrejme, že nie." Mama sa na mňa usmiala.

"Zrazu sa už nebojíš?" Napchala som veci do
kufra.

"Ach, som. Som len rada,že máš priateľku." Niekoľkokrát tleskla s obrovským úsmevom.

"Nie, nie je to moja priateľka. Je heterosexuálka." Alebo niečo v tom zmysle.

"Je to zvláštny druh heterosexuálneho dievčaťa." Otec mi pomohol zapnúť kufor.

"Myslím, že to je najlepší spôsob, ako to môžeš povedať."

~

Vonku bola ešte tma, keď som zastavila v Bekachinej štvrti. Hoci som takmer nič nevidela, svetlo auta osvetľovalo postavu pred jej domom. Jej blond vlasy mi boli až príliš povedomé. Jej pohyby sa zastavili, keď si ma všimla. Otočila sa. Najprv som si myslela, že už na mňa čaká, ale potom som si všimla, že nemá kufor alebo čokoľvek iné so sebou. Bola celá v čiernom, v tme jej bolo vidieť len blond vlasy. Zastavila svoje pohyby a so skríženými rukami sa otočila a pozrela na mňa.

"Si tu skoro." Konštatovala.

"Čo to robíš?" Spýtala som sa.

Ignorovala moju otázku a otvorila dvere. Nechala ich napoly otvorené, takže som to považovala za tiché pozvanie. Na jej tvári a rukách bolo niečo modré.