Ľutujem že som ťa spoznala.✅

🌹41🌹

,,Čože? Nie. Robíte si zo mňa srandu." Rukami som rozhadzoval okolo seba a vyzeral som ako najväčší šialenec.

,,Je v kritickom stave. Je malá šanca že sa zobudí."
,,Aká veľká je tá šanca?"
,,Dve ku milión, pane."
Sadol som si na kreslo a cítil sa prázdny. Strácam dvojča. Strácam kus seba. Nezvládol som to a začal plakať ako malé decko.
,,Budeme ho sledovať a kontrolovať. Dávame mu posledné šance. Prístroje môžu klamať no musíme sa modliť a dúfať že ho tu Boh ešte nechá."

Nemal som chuť nič hovoriť, najradšej by som mu nakričal do tváre nech niečo robia no je to doktor a ja si nemôžem dovoliť takú vec.
,,Nechám vám tu výsledky z posledných testov. Dovidenia."

Potichu som ho odzdravil a čakal kým odíde. Zo stolíku som zobral výsledky a pozrel sa na ne.
,,Možno, možno by sme sa mali len modliť." Nevnímal som ju a čítal ďalej.

,,Pozri sa ako na tom je, myslíš že nejaké modlenie k niekomu pomôže? Keď pritom ani nevieme či existoval. Rozhodne sa jeho telo a on sám, nie nejaký týpek čo ževraj žil."
Znovu sa mi vrátil hnev a mal som chuť všetko zničiť.

Jeho výsledky boli katastrofálne, nič nebolo v poriadku. Všetko čo tam bolo napísané bolo zlé. Všetky testy čo mu robili dopadli zle. Bolo mi jasné že len on sám sa rozhodne či tu ešte zostane.
Viem že vníma a myslí si že Lis ho opustila už navždy.

Podišiel som k jeho posteli.
,,Marcus....viem že ma počuješ. Je len na tebe či tu zostaneš alebo nie, ak odídeš nezvládnem to....nezvládne to Lis. Chcem ti len povedať že Lis tu určite ešte niekde je a miluje ťa tak ako ťa milovala doteraz, a neprestane ťa milovať. Prosím zostaň."

Moje slzy kvapli na jeho líce, prstom som ich utrel. Do izby prišla mama s otcom. Netušil som či tu už boli no bol som rád že ich vidím. Za mamou sa schovávala Emma akoby sa bála Marcusa.

Objal som ich a Emmu som si zobral na ruky. Hlavu si schovala do môjho trička a nechcela sa na neho pozrieť. Rodičia sa rozprávali s Viki zrejme o jeho stave.

,,Ty moja malá princezná prečo sa na neho nechceš pozrieť."
Pozrela sa na mňa a všimol som si že plače.
,,Bojím sa.....že je mŕtvy."
Pohľadkal som ju po chrbte a ešte viac si ju pritiskol na seba aby nepadla.
,,Ešte nie je, neboj sa. Sľubujem ti, že to prežije."
Po chvíľke sa na neho odvážila pozrieť a začala ešte viac plakať. Položil som ju na zem a podišla k nemu. Začala liezť po posteli. Rodičia ju išli zobrať.
,,Nechajte ju." Pozreli sa na mňa a prestali.

Vyliezla na jeho posteľ a začala mu niečo hovoriť do ucha. Po chvíľke sa na neho pozrela, dala mu pusu na čelo a zliezla.

^°^

,,Bože keby som mu mohol nejako pomôcť." Rukou som si búchal do hlavy a už pol hodinu sa rozprával sám so sebou aj keď Viki sedela vedľa mňa.

Nad hlavou sa mi rozžiarila žiarovka a ja som utekal za doktorom.
,,Pán doktor....mohol by som mu niečo darovať? Je jedno čo len chcem vedieť či je aj taká šanca a či by mu to pomohlo."
,,Teoreticky áno, no nevieme či by to bolo dobré pre vás."
,,Som pripravený, zoberte mi čo len chcete. Kľudne môžem skončiť v zlom stave, je mi to jedno. Len nech je v poriadku on."

Ospravedlňujem sa za chyby.

M.