Daň za LUXUS

~8~

ELSIE

Svoje auto som zaparkovala pri sivej bytovke, kde som aj bývala. Vystúpila som z neho a auto zamkla.

Noc bola veľmi chladná. Obe ruky som si položila na ramená a začala šúchať, nech mi nie je zima, kým sa dostanem do vchodu. Na moje šťastie bol vchod do bytovky otvorený. Občas býva pribuchnutý, čím ho treba kľúčom odomknúť.

Kráčala som hore schodmi až do svojho bytu. Tiež bol chladný. Na chodbe som zasvietila svetlo, aby som sa mohla pokojne vyzuť a vidieť si na svoje nohy.

Hneď ako som zasvietila svetlo, ozval sa mužský hlas. „Rád ťa znovu vidím."

Hneď som so sebou mykla.

Pozrela som pred seba. Na prahu medzi obývačkou a chodbou stál ten istý muž, ktorý má minule oslovil mojím skutočným menom.

V pomykove som siahla po kľučke, že vypadnem z bytu. Jeho silná ruka ma zastavila skôr ako som dvere stihla otvoriť a včas ujsť. Jeho telo ma pritislo k dverám, tak aby sa tie dvere neotvorili.

Prudko som dýchala.

Bolo po mne.

Otočila som sa k nemu. Ale to som zrejme nemala. Moje telo sa lepilo na to jeho. Jeho ruka ma stále držala za môj bok. Nohu dal k dverám, aby sa predsa len neotvorili.

Pozerala som sa mu na tvár. Ako prvé ma zaujali jeho pekne výrazne lícne kostí, hneď na to oči. Krásne svetlo modré až sivé oči, ktoré sa na mňa pozerali.

„Čo odo mňa chceš?" Snažila som sa o seriózny hlas ale vyšiel zo mňa len taký priškrtený hlas.

„Žiadne otázky." Zavrčal. Teraz ma už chytil za driek. Druhou rukou otvoril dvere a ťahal ma spolu s ním von z môjho bytu.

„Radím ti, aby si spolupracovala." Šepol mi do ucha. V tom momente mi po tele prešiel zvláštny pocit.

Čo chce som ňou spraviť?

Kam ma to berie?

Chce ma zabiť?

To chce?

Chce mi ublížiť?

V hlave som mala milión otázok. Bola som samozrejme ticho, tak ako mi to nariadil. Nechcela som riskovať, ak by som čosi nevhodné povedala. V hlave som si aj vytvárala plán, ako mu utečiem.

Viedol ma k autu. Pri malom chodníku, po ktorom sme kráčali, stálo naštartované čierne auto, ktoré riadil istý muž, ktorého som nepoznala. Jeho tvár mi nič nehovorila. Musel pracovať pre tohto muža.

Muž, ktorí ma odvliekol až sem, sa pozrel na svojho šoféra. To som hneď využila na útek. Vytrhla som sa mu z pevného zovretia a začala utekať.

Utekala som, čo mi sili stačili. Ďaleko som nedošla. Začalo ma pichať v boku, tak som zatavila, no to už ma dobehol. Znova ma chytil. Teraz o čosi silnejšie.

„Niečo som ti povedal, ale ty si ma neposlúchla." Zavrčal mi roztrasene do ucha. Bol zadychčaný rovnako ako ja.

Ja som na neho pozerala, že už to nespravím, že už ho budem počúvať. No potom som uvidela ako si z vrecka vytiahol tmavomodrú vreckovku, ktorú mi hneď priložil na ústa.

Chvíľu som ešte vnímala. Najviac ma zaskočilo, že mi prstami pohladil líce. Niečo zamrmlal ale to už som sa poddala hlbokému spánku.

***

„Čo myslíš, čo s ňou spravia?"

„Neviem. Miron mi povedal, nech ju strážim, aby neutiekla. Ale ako som hovoril, je mimo."

Začula som rozhovor medzi dvoma mužmi. Ani jeden hlas mi nič nevravel. Dokonca ma popadla panika, že som nepočula ani toho, čo ma uniesol.

„Hmm." Jeden muž sa zamyslel. „Ale ženská je kus. Dal by som si povedať."

Mierne som pootvorila oči, aby som videla kde som. Bola som v jednej veľkej uzavretej miestnosti, pričom tu sedeli dvaja muži. Museli byť obaja odo mňa starší. Jeden mal bradu, kde to druhý nie ale za to na hlave mal plešinku.

Ja som ležala zviazaná na posteli. Ruky a nohy som mala poviazané veľkým lanom. Mierne som sa mykla, čím som sa snažila lano povoliť. Nešlo to.

„Ale ale... spiaca kráska sa nám zobudila." Jeden z mužov si ma náhle všimol.

„Čo s tebou urobíme." Ozval sa druhý muž, čo mal bradu. Postavil sa. V ruke držal nôž, ktorý nasmeroval ku mne. Pomalým krokom dokráčal ku mne. Nôž položil na môj krk, ktorý bol odhalený. Prešiel ním pomaly dolu, čím mi natrhol blúzku. Môj hrudník bol v tom momente odhalený.

„Nechajte ma!" Skríkla som hneď ako náhle som si uvedomila, že môžem rozprávať.

„Ale ale..." hnusne mi zachrapčal pri uchu. „...kráska sa nám chce najprv pohrať."

V tom momente ako to s tým hnusným hlasom povedal, napľula som mu do tváre. Lakťom si zotrel moje sliny na jeho tvári. Ruku zdvihol, že mi vlepí. Zastavil ho tretí muž, ktorý vošiel dnu.

Muž s bradou sa odo mňa odtiahol naspäť. Pozeral sa na mňa veľmi pokryteckým pohľadom, že mi to ešte spočíta.

Toho tretieho muža som poznala. Bol to ten, ktorý má uniesol. Pozrel sa na tých dvoch a pokračoval vo svojej chôdze ku mne. Nahol sa ku mne. „Teraz pôjdeš som ňou. Opováž sa urobiť nejaký zlý krok." Výhražné sa na mňa pozrel.

Hlasno som preglgla. Naozaj to myslel vážne. Z jeho hlasu som cítila hrôzu a dominantnosť. Zrejme čakal, kým sa preberiem.

Z vrecka si vytiahol malý kapesný nožík. Ním odrezal lano, ktorým boli moje nohy zviazané. Ruky mi nechal tak.

„Postav sa!" Prikázal mi.

Mlčky som poslúchla jeho rozkaz. Celý čas som sa mu pozerala do očí, či aj on mne. Tie jeho modré až priam sivé oči mi prepaľovali moje všetky vnútornosti.

Chytil ma za lakeť a sám ma viedol smerom, kam mal namierené ísť. „Varujem ťa. Jeden krok a..."

„Rozumiem." Šepla som. Skôr som mu skočila do reči. Moje telo bolo celé roztrasené. Teraz som naozaj nevedela, čo má som ňou v pláne. Vedela som len jedno, z tadiaľ to nevyviaznem živá.

Posledný krát sa na mňa pozreli tie jeho veľké sivé oči, kým ma znova neviedol smerom kam mám kráčať.

❤❤❤
Začína sa nám to troška zamotávať.
Tak isto sa chcem vopred poďakovať za každé pozretie a aj za vote. Veľmi si to vážim.
Ste úžasní! ❤
❤❤❤