Daň za LUXUS

Epilóg

ELSIE

Sedela som na verande, svojho malého ale zato útulného domčeku. V ruke som držala čaj, ktorý už nebol taký horúci ako pred pol hodinou. A možno aj studený.

Pozerala som sa pred seba na chladný večer, kde slnko zapadalo. V poslednom čase sa často pozerám na zapadajúce slnko. Vlastne odkedy prešli tri roky, ako som sa dostala z malej guľky, čo má Miron postrelil.

Už mi viac neublížil. Dokonca ho Leonid udal polícií. Mal nejaké dôkazy, ktoré proti nemu dosvedčil. Miron si dlho bude odpikakávať svoj trest. Už som sa viac nemusela báť.

Sledovala som zapadajúce sa slnko, ktoré menilo farby snáď každú chvíľu.

V skutku ma fascinovali tieto farby. Modrú farbu pohltila sýto červená farba, ktorá bola veľká ako oheň alebo plameň. Spolu so slnkom sa do kopy dopĺňali. Žltá, oranžová a červená farba, ktoré boli okolo slnka. Zvyšok oblohy bol modrý.

Čaj som položila na malí stolík, s tým že sa ešte vrátim.

Začalo mi byť chladno. Akoby nie. Mala som na sebe oblečené voľne dlhé tričko s krátkymi rukávmi, ktoré vôbec nebolo ani moje.

Postavila som sa na obe rovné nohy. Vyhľadala som papuče, ktoré som si navliekla na nohy a odišla do vnútra pre deku, čím by som si telo prikryla.

„Ahoj." Vyčarila som malý úsmev na môjho snúbenca, ktorý sa objavil na chodbe. Musel vyjsť z našej spálni.

V ruke držal deku, ktorú hneď okolo mojich ramien omotal.

„Marí, musíš dávať pozor na malého Jaggera." Zamrmlal si pod nosom.

Previnilo som sa usmiala. Mal pravdu. Nemyslela som na naše malé dieťatko, ktoré čakám pod srdcom.

Leonid len natiahol ruku k môjmu brušku, načo som pocítila malý pohyb. Bola som už v siedmom mesiaci. Aj bruško mi už bolo pekne vidieť. Teraz som ani nevedela, kto ma z toho väčšiu radosť či ja alebo on.

„Cítil si to?" Slzy sa mi tískali von.

Bol to úžasný pocit, mať v sebe malého človeka, o ktorom viete, že vo vás rastie, že len vy ste jediná osoba na svete, ktorú teraz potrebuje. Cez vás sa napapá, naberá energiu, ktorú potrebuje. Celých deväť skvelých mesiacov vyrastá pod vaším srdcom. Je to pocit na nezaplatenie.

Je to ešte lepšie ako rande s úžasným chlapom, o ktorom viete, že sa mu páčite. Tehotenstvo oproti tomuto je iný level. Je to tak krásne nežné a zároveň nevinné.

A vy sa zrazu meníte na iného človeka. To malé vás donúti sa inak zamyslieť na svet. Odrazu už nevidíte svet čierno bielo ale farebne. Už viac sa nemusíte báť, že zostanete sami. Už viac nie. Lebo to malé, čo vo vás rastie, vždy bude s vami.

Leonid na moju otázku prikývol. Chytil ma za ruku a už ma ťahal na terasu, kde som pred tým sedela.

Sadol si ako prvý a mňa si posadil na kolená. Rukami ma objímal k sebe, ale už tak nežne, aby nepopučil naše malé bábätko.

Dlane položil na bruško a čakal na každý pohyb toho malého stvorenia, ktorý sa snaží s nami hocikedy komunikovať.

„Milujem ťa, Mariamme Evingová." Zapriadol mi do ucha, načo sa moje telo okamžite zachvelo. Dal mi bozk na krk, ktorý tam ešte chvíľu pretrvával. Opantal moje zmysly, tak že som musela dať hlavu na bok. Užívala som si ten úžasný okamžik, ktorý bude trvať veľmi dlho.

Leonid ma jednou rukou chytil za moju bradu a jemne mi tvár vytočil k tej jeho. To už sa mi prisal na pery, tak ako to mám rada. Dravo a sýto. Bral si to čo je jeho. Mňa.