Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
ELSIE
Kráčali sme až kým sme obaja nesadli na lavičku. Môj zrak upútalo maličké jazierko, ktoré bolo pred nami. Dokonca v ňom som mohla zbadať malé rybky, ktoré si veselo plávali.
Sledovala som ako malé rybky plavú tam a naspäť. Niektoré dookola a iné zas úplne opačne. Bolo ti naozaj fascinujúce ich takto sledovať.
Rybník bol obklopený malými ale i veľkými kameňmi.
Bol to naozaj krásny pohľad. V duchu som si rozprávala, že najbližšie by som si mohla tiež kúpiť dom s takýmto veľkým pozemkom. Ak na to budem mať peniaze. Teraz keď som sa vzoprela Conanovi, neviem.
„S rodičmi sme zvykli sem chodievať, aby sme si od všetkého oddýchli." Prerušil moje myšlienky Leonid.
„Je tu naozaj krásne." Spokojne som odvetila.
Začala som sa cítiť pri ňom príjemné. Obávala som sa, že sa neudržím a sama sa k nemu pritúlim. Z jeho tela sala toľká vášeň a túžba.
„Tú kroniku, čo si si pozerala..." Začal vážnym tónom.
Už som cítila dopredu, že to bude niečo zlé, niečo nepríjemne a niečo smutné.
„...Thobias bol mojím bratom." Odmlčal sa.
Ja som bola ticho. Snažila som sa ho neprerušiť. Kde si vo mne vedelo, že to nebude práve najkrajšia spomienka na malého brata. Podľa tých fotiek, bol Thobias jeho mladší brat.
„Veľmi skoro odišiel. Mama s otcom mu platili tých najlepších lekárov. Ale vieš..." Ďalšie ticho, ktoré sužovalo môj žalúdok. „...na rakovinu nie je liek. A jemu sa vytvorili hnusne malé bunky na mozgu. Lekári robili, čo robili... no Thobiasa nám nevrátili."
Bolo cítiť, že ho to stále škrie. Stále ho to boli, že stratil svojho brata.
„To tak býva, ak v rodine majú viacerí rakovinu. Bolo len otázne, kto ju bude mať z nás dvoch. A bol to on." Sarkastický sa zasmial. „Dokonca otec tiež mal... ale u neho to stopli. Žil pár rokov a potom odišiel tam kde on."
Jeho telo sa nepokojne pomrvilo na lavičke. Bolelo to. Už podľa hlasu som mohla zistiť, ako za stále preto trápi. Mala som pocit, ako by si dával za vinu, že to dostal jeho brat a on nie.
Opatrne som mu chytila ruku. Chcela som, aby vedel, že sa môže na mama spoľahnúť a že tu budem pre neho. Ja sama som vedela aké je ťažké rozprávať o rodičoch. Hlavne ak neboli dokonalý.
„Mama sa po otcovom odchode zložila. Už nevidím svoju mamu ale len mŕtvu postavu, ktorá ani len nežije. Opustila sa tak veľmi, že až sa bojím, že už nikdy nebude taká aká bola. Mala svoje chyby ale vždy bola tu pre mňa. Vieš, vždy sa ma zastala. Ak mi niekto ublížil, bola to práve ona, kto ma utešoval." Jemne som sa pousmiala nad tým, keď som si spomenula na moju starú mamku, keď sa ešte zdalo, že je všetko v poriadku.
Dokonca sa mi do očí tískali slzy. Pretože som podvedome tušila, že to už lepšie nebude. Práve naopak. Otec zomrel a ona je tam sama bezo mňa.
Leonid na to nič nepovedal.
Pustil moju ruku, ktorou som ho do teraz držala. Sám si ma k sebe pritúlil a vzal na svoju hruď. Rukami ma držal na hrudi, aby som cítila jeho hrejivé objatie. Aj on mi tu dával najavo, že je tu som ňou, že sa už nič zlé nestane.
Obaja sme sa navzájom utešovali a dodávali si silu, tú ktorú potrebuje ten druhý. Na ničom inom nezáležalo len na toto objatie, ktoré dokáže veľa ako si ktokoľvek môže predstaviť. Objatie, ktoré povzbudzuje žiť ďalej a tak ľahko sa nevzdať.
***
„Nie si ešte hladná?" Stál pri mne a v ruke držal prázdne misky, zatiaľ čo ja som ležala vo veľkej posteli.
Odkedy sme boli dneska za domom, pri tom malom jazierku, mala som pocit, že náš vzťah sa o čosi zblížil. Obaja sme sa navzájom otvorili a povedali čosi, čo nás stále sužovalo a trýznilo zlou spomienkou. Spomienkou, ktorá v nás tak dlho bola, že sme to málo kedy uniesli. Bolo dobre sa s tým bremenom s niekým podeliť, o ktorom ste mali pocit, že vás pochopí a neodcudzí hneď ako náhle sa priznáte, že vás život nie je až tak zďaleka perfektný ako to býva.
Každý sa realite vyhýba alebo postaví inak. Človek si radšej nasadí ružové okuliare, aby nevidel to svinstvo na podlahe, čo robia ľudia, nik iní len ľudia.
„Ďakujem, Leonid." Ticho som šepla.
To už si ku mne sadol na posteľ, zahľadel sa mi do očí a potom odvrátil zrak na môj stolík, kde som mala položený mobil.
„Keď si spala, všimol som si, že ktosi volá. Pozrel som sa a uvidel meno Kasián." Povedal to tak ticho. Dokonca jeho meno vyslovil s akýmsi odporom. Vedela som, že si na to meno spomína. Vtedy čo sa pýtal, či to nie je policajt alebo kto.
Ja som si ťažko vzdychla.
Práve som zničila aj to malé puto, ktoré sme si dneska vytvorili.
„Bolo by dobre, ak by si sa už vrátila. Určite ťa zháňa, kde si." V očiach sa mu zráčila mala bolesť. Obrovská búrka, ktorá mu panovala v očiach, sa nedala prehliadnuť. Sám so sebou bojoval, aby nevybuchol.
