~35~

1.7K 71 4
                                    

❤❤❤
Tuto kapitolu venujem všetkým čitateľom, ktorí sa odhodlali tento príbeh čítať.
❤❤❤

ELSIE

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

ELSIE

Prešlo pár dni, čo som sa z postele ledva pohla. Nenávidela som ten pocit bezmocnosti. Nenavidela som sa za to, že som hlúpo vyskočila a teraz tu letím a nikde sa nepohnem ako len na toaletu, do kúpeľne, do kuchyne a samozrejme naspäť do postele.

V izbe som bola sama.

Za ten čas som sa presvedčila, že mal pravdu. Sme uprostred ničoho. Okolo nás bol les. Stromy a len stromy. A ešte mala kamenitá cesta.

Dom bol veľký ale nie príliš. Začala som si tu zvykať, i keď som sa občas nudila. Sem tam som si zapla televízor a pozerala filmy, ktoré šli. Niektoré boli nudné a iné zas veľmi zaujímavé.

Leonid sa len ukázal, len aby mi vymenil obväzy a namastil rany, a aby ma zavolal jesť. Zistila som, že je výborný kuchár, za čo ho obdivujem. Ja sama sa ledva pustím do varenia. Príde mi to nudné stať pri tom sporáku a na všetko dávať pozor, kým to zovrie, a kým sa to a tamto spraví.

Varenie bola ďalšia vec na zozname, ktorú som z duše nenávidela. Už keď som navarila obed, musel byť výnimočný deň. Presne vtedy ako pri Kasiánovi. Aj to mi recept ukázala Dalma.

Myšlienkami som došla až k nemu. Bola som rada, že mi dal pokoj. Teda kto vie do kedy. Vedela som, že článok sa sám nespraví a on iste má veľa otázok. Tušila som, že sa bude chcieť znova som ňou skontaktovať.

Budem schopná mu odpovedať na ďalšie otázky?

Čo ak sa bude pýtať na otca?

Na jeho smrť?

Alebo na moju rodinu?

Zistil si niečo o mne? Bez toho aby som ja o tom vedela?

Z myšlienok ma vyrušilo malé klopanie na dverách, ktoré sa vzápätí otvorili. Okamžite som spoznala Leonida, ktorý si so sebou vzal aj svoju kamennú masku, ktorá sa ani raz neusmiala.

„Napadlo ma, či by si sa nechcela prejsť okolo domu." Povedal to akoby hanblivým tónom. Akoby sa sám so sebou bil, či to ma povedať alebo nie. Ale povedal to. Chce ma vziať vonku.

Mám to brať ako rande?

Určite nie. To len moja hlava si zas čosi domýšľa.

Pozerala som sa na neho, ako na mňa hľadí so svojimi sivými očami a čaká. Čaká, čo mu na to odpoviem.

Jednoducho som na to prikývla.

Bolo by fajn mať aspoň takúto malú zmenu, keď už trčím v tomto dome pod jeho ochranou. Tak ako sľúbil. Pripomenula som si.

Všimla som si na jeho kamennej maske, že sa len predsa jemne usmiala, hneď ako som prikývla.

„Fajn, tak ja za desať minút prídem po teba." To už znova sa stratil za dverami, ktoré za sebou zatvoril.

Ja som opatrne vstala z postele a podieľa k veľkej skrini, kde som mala pár dámskych šiat, ktoré mi Leonid doniesol. Vzala som si klasické rifle so svetrom, ktorý bol na štýl roláka.

Pozrela som sa do zrkadla, ktoré bolo zavesene na dvier skríň. Vyzerala som strašne. Takto ma celý ten čas vidí on. Veľkú trosku, ktorá spí vo veľkej postelí a vyzerá na tom tak biedne, že sa ledva pohne zo svojho miesta.

Bol to obrovský rozdiel vidieť seba znovu tam kde som začínala. Bez drahých šminiek, handier... A mohla by som si spomenúť na ďalších hmotných veci, ktoré naozaj nerobia ľuďmi šťastnými, práve naopak. Požiera ich to zažíva. Ľudia chcú vždy viac a viac.... až kým ich to nemrzí a nekúpia si tú samú vec ale v novšej verzii za nechutné obrovské peniaze, ktoré použijú pokojne aj raz. No vždy to tam sedí. Kde si v rohu alebo aj v kúte, v skrini.... proste všade, kam tú vec položia.

Teraz som to bola ja. Mariamme Evingová. To malé dievča, ktoré vždy počúvalo za dverami ako sa jej rodičia vždy hádali kvôli tomu, že otec nikdy nie je doma a ešte najmä kvôli peniazom. Otec vždy pracoval ale nikdy nedoniesol domov rovnakú sumu. Raz veľa a raz málo. Dokonca aj mama pracovala ako upratovačka. Vždy chodievala upratovať, keď som bola v škole. No ako náhle som prišla domov, bola doma.

Vždy sa mama sťažovala, že miesto toho, aby peniaze doniesol domov, prefláka. A nikdy nevedela kde a za čo.

Už len ja som si domyslela. Inak by za mnou Miron neprišiel.

Otec iste si musel od neho požičiavať, brať a ...

Leonid zaklopal na dvere. Celým telom vošiel dnu. Obzrel si ma od hlavy až po päty. Nepovedal na to nič.

Ja som sa len v duchu karhala, aby som prestala toľko na neho pozerať. Nemohla som odolať. Mladé krásne telo predo mnou stalo a čakalo, kým pôjdem s ním von.

„Tak fajn. Poďme." Zamrmlal si.

Rukou naznačil nech vyjdem z izby ako prvá. Hneď za mnou ma nasledoval. Vedela som, kam je východ. Tak som len vyšla na chodby, kde som si z botníka vzala topánky na nízkom opätku.

Ben si vzal svoje botasky, ktoré mal odložené rovnako tam, kde aj ja svoje topánky.

Odomkol dvere a znovu ukázal nech vyjdem prvá.

„Vzadu je záhrada z malým jazierkom. Je tam aj lavička. Ale ak chceš môžeme sa prejsť." Povedal tichým hlasom, blízko mňa.

Moje telo sa jemne potriaslo. Je zvláštne koľko spraví jeden mužský hlas, o ktorom sa vám zdá, o ktorom rozmýšľate a pri ktorom chcete byť.

Toľko veľa pocitov sa vo mne búrilo. Ale potláčala som ich. Správala som sa ako hanblivé dievčatko, ktoré pozval na rande jej stredoškolský idol, ktorý na ňu strihá hollywoodske úsmevy, len aby ku viac dostal tam kam chce ju mať.

Takéto pocity som ňou lomcovali. Radšej som sklopila zrak, aby mi do líc nevstúpil červeň. Dokonca som nepovedala na to nič, aby nemohol podľa hlasu zistiť v akých rozpakoch som.

„Tak si sadneme aj na tú lavičku. Nechcem, aby si sa veľmi namáhala." Odvetil a sám ma jemne postrčil, aby som začala kráčať smerom, ktorým kráča on.

Kráčali sme až kým sme obaja nesadli na lavičku. Môj zrak upútalo maličké jazierko, ktoré bolo pred nami. Dokonca v ňom som mohla zbadať malé rybky, ktoré si veselo plávali.

Daň za LUXUSWhere stories live. Discover now