Daň za LUXUS

~18~

LEONID

Zo zaťatými prstami som kráčal do Mironovej pracovne. Držal som sa len tak tak, aby som na neho hnusne nevyletel. Bez klopania som vošiel dnu. Dvere sa odbili od steni, čím spôsobili obrovský hluk. Sám sebe som tlieskal, že som prišiel ako príliv. A ako záliv odídem, pomyslel som si.

Pozrel som na jeho pracovňu.

Miron sedel na svojej čiernej pohodlnej koženej stoličke s vynaloženými nohami na stole. Okamžite zdvihol svoj nepríjemný tmavý pohľad na mňa. Nohy si zložil zo stola a založil si ruky. Čakal na moje vysvetlenie. V hlave si určite hovoril, že čo som si to dovolil. Nezvykol som takto reagovať. No situácia mi to inak nedala. Mal som na to pádny dôvod.

„Leonid, pomaly si začínam myslieť, či si nemám robiť s tebou starostí. A ver mi, že by som to nerád spravil." Zavrčal ako prvý. Jeho hlas znel podráždene. Nepáčilo sa mu ako som sa prišiel do jeho izby.

Nereagoval som na jeho poznámku. Začal som svoje rozprávať. „Prečo si dal zastreliť toho muža?"

„Akého?" Teatrálne odvetil.

Vedel o čom rozprávam. Len na oko sa tváril, že o ničom nevie. Ako inak. Celý Miron. Preto som zaťal sánku a zavrčal. Pre istotu som sa chytil stola, len aby som mu jednu neuštedril. Mal som v sebe toľko adrenalínu.

„Ty vieš koho mám na myslí." Stále som sa snažil ovládať, len aby som do neho neskočil.

„Booože..." Zatiahol. Hneď na to pretočil očami. „Aaaa... Máš na myslí jej otca. Jasné." To už sa zákerné zasmial z plného hrdla.

Prikývol som. Zo zaťatými rukami som sa držal stola a hodlal od neho zistiť úprimnú odpoveď. Pretože v poslednom čase je plný prekvapenia, čo sa mi na ňom prestávalo páčiť.

„Ten parchant si o to koledoval. A na rade bude tá jeho sladká dcérenka, ak si nepohne s tým jej zadočkom." Pri jej oslovení sa jeho úškrn zmenil na slizký úsmev, z ktorého sa mi riadne zhnusilo.

„Tiež ju hodláš zastreliť len tak?" Ironický som sa zasmial nad svojou bizarnou otázkou. Bol to jednoducho nonsens. To sa mi naozaj snívalo.

Nieže by mi na nej nejako začínalo záležať, ale prišlo mi to voči nej veľmi nespravodlivé. Ona za nič nemôže. Nemôže za to akého mala otca. Skrátka mi to neprišlo fér.

„Jasné, že nie. Najprv by som si doprial." To už sa znova zasmial s plného hrdla.

„Ako inak, prasa jedno." Zavrčal som si popod nos, čo on už nemohol počuť.

„Leonid, spravil by si mi veľkú láskavosť, ak mi to dievča donesieš, a aby vedelo odpoveď. Inak vieš čo." Zachechtal sa. „Pretože to Xavier dosral. Predstav si, že mu to dievča ušlo." Mykol plecami.

Bez odpovedi som odišiel preč. Nemal som dôvod sa ďalej pri ňom zdržiavať. Cestou som sa zastavil pri tom mužovi, čo ho Miron spomenul. Bol tu. Mal akurát hliadku. Ako som sem vchádzal, som si ho pred domom všimol. Stál tam so svojím blbým ksichtom.

Vyšiel som z domu a hneď ho uvidel, tam kde aj pred tým.

Podišiel som k nemu a krivo na neho pozrel. „Kde si zastrelil Evinga?"

„A čo teba do toho?" Neutrálne odvetil takmer akoby ho svedomie vôbec netrápilo.

Z vrecka som vytiahol malý nožík, ktorý som mu priložil ku krku.

„Takže ešte raz sa spýtam. A tento krát si rozmyslí, čo mi povieš." Výhražné som mu šepol chladným hlasom. Len hlasno preglgol.

„Kde si zastrelil Evinga?" Díval som sa mu priamo do očí.

„Eh...t-tam...p-pri... pri tom... p-p-podniku." Vykoktal so seba. V očiach som zbadal paniku. Bál sa o svoj krk.

„Pri podniku Lux?" Dovtípil som sa. Keď prikývol, vedel som, že som sa dobre trafil.

Nožík som mu o čosi silnejšie stlačil, len aby mi zaspieval. „A to dievča. Kde utieklo?"

„Ja-ja... n-n-neviem."

„Neverím. Vykoktaj to zo seba ale rýchlo. Bo prídeš aj o ten svoj jazyk!" Výhražné som na neho pozrel. Zbadal som, že z krku sa mu začalo liať trocha krvy.

„S m-mužom." Odvetil.

„S akým? Hovor!" Znova som zvýšil hlas. Prestalo ma to baviť. Každá odpoveď z neho šla ako z chlpatej deky. A ako čerešnička na torte - koktal.

Sám som nemohol tomu uveriť, že je mu Miron zveril tak veľkú úlohu. Zastreliť muža a priviesť dievča. A on to dosral. Nevedel priviesť obyčajnú šľapku.

„V-vysoký, tmavý... m-mladý..."

„Fajn. To bude stačiť." Zastavil som ho skôr, inak by som tu bol do večera.

Nechal som svoju ruku spadnúť vedľa môjho tela. Nožík som si schoval na pôvodné miesto a odišiel preč. Stihol som začul ako lapal po dychu.

Ja som dokráčal k svojmu nenápadnému autu, do ktorého som hneď nasadol a naštartoval. Vybral som sa do toho podniku, zistiť niečo viac o tom dievčati. Spýtať sa barmana alebo nejakého iného zamestnanca, či ju náhodou nezbadal v tom podniku, a keď hej, tak aj či ju videli s nejakým mužom. Pri najhoršom sa vyberiem do toho hotela, kde som ju pred tým odprevadil.

❤❤❤
Opäť sa nám to začína zamotávať. 🙈

No predovšetkým sa chcem veľmi krásne poďakovať. Sama rozmýšľam, či mi to písanie ide. Pretože nie vždy mám z toho dobré pocity. Občas mám pocit, či mi skôr ide lepšie písať román ako nejaký triler.
❤❤❤