Daň za LUXUS

~16~

ELSIE

Moje oči zaplavili slzy. Ako sa teraz pozriem na moju mamu? Vedela som, že sa zrúti. Otca milovala. Slzy boli ako vodopády. Nič som cez ne nevidela. Takmer by som sa potkla a spadla na zem, keby nebolo mužského tela, ktoré ma jeho ruky zachytia. Vtedy ma popadla obrovská panika.

Majú ma.

„Hej, hej. Pokoj." Ozval sa známy a veľmi príjemný hlas.

Vymanila som sa z jeho zovretia a pozrela sa, aby som sa naozaj presvedčila, že je to Kasián. Keď som zbadala jeho tvár, opadol zo mňa ťažký kameň, ktorý mi zvieral srdce. Myslela som, že je po mne. Že už ma dostali. Nebolo to tak.

„Kasián." Nadšene som vyslovila jeho meno. Bola som šťastná, že je to on a nik iný.

„Si v poriadku? Počul som výstrel a..." Tu sa zastavil a zotrel mi jednu slzu. „Ty si plakala?" Prekvapene zamračil tvár, akoby sa sám musel presviedčať, že som plakala.

„Oni... oni mi postrelili otca. Otec..." Môj hlas sa zasekol. Nedokázala som povedať súvislú vetu. Ešte stále som sa z toho spamätávala. Nemohla som uveriť, že môj otec je mŕtvy, že ho niekto zastrelil. Skrátka som tomu nemohla uveriť.

„Kto?" Zaujímal sa Kasián. „Kde je teraz tvoj otec?" Pýtal sa ma ďalej.

Bola som zmätená. Nevedela som na čo prvé mu mám odpovedať.

„Zaveď ma k tvojmu otcovi, Elsie." Až keď vyslovil moje umelecké meno, som akoby dostala pár faciek. Moja myseľ sa otvorila. Zrazu som o sebe vedela.

Schmatla som ho za ruku a viedla na to miesto, kde sa to stalo. Otcovu tvár som mala stále na pamäti. Chcel mi niečo povedať. Alebo varovať? No to už sa nedozviem. Je mŕtvy.

Kasián ma mlčky nasledoval. Dokonca mu nevadilo, že sa mi potila ruka, ktorou ho držím. Ešte stále som to poriadne nepredýchala. Moje telo sa triaslo akoby mi bola zima. Ale nebola. Otcova smrť som ňou poriadne zatriasla.

Ako náhle som zbadala ležať muža na zemi. Zmeravela som. Bolo na neho vidieť odzadu, keďže spadol tvárou na zem. Vystrčila som druhú voľnú ruku pred seba a ukázala na mŕtve telo.

„To-to je on. Môj otec." Koktavým hlasom som mu oznámila. Po tvári sa mi kotúľali ďalšie horké slzy, ktoré sa nedali zastaviť.

„Elsie? Vieš kto to spravil? Vieš kto mu to spravil?" Veľmi na mňa naliehal, aby sa dozvedel ďalšie informácie.

Krútila som hlavou. Nevedela som, ale predtucha tu bola. Nevidela som nikoho. Iba tieň.

„Elsie." Kasián moje meno vydýchol. Sám ma vzal do svojho objatia, aby som svoju tvár zakryla do jeho hrude. Cítila som z neho ľútosť.

Ruku si položil na môj chrbát a začal ma po ňom hladiť. Zrejme sa snažil, aby ma upokojil, aby som zabudla na to mŕtve telo môjho otca, ale nepomáhalo to.

„Musíme zavolať políciu. Vieš o tom však?" Ticho sa ozval pri mojom uchu.

To už som si spomenula, že je novinár. Čo ak ma len sledoval a to že počul vystrel, bola len obyčajná výhovorka? Čo ak mu to, čo som mu povedala, nestačí? Čo ak napíše aj o mojom otcovi?

Prudko som sa mu vytrhla z náručia a pozrela sa na neho.

„Budeš aj o tom to chcieť písať?" Prstom som ukázala na otca. Radšej som sa tam nepozrela. Už teraz som vedela, že jeho smrť ma bude sprevádzať.

Najprv váhal. No potom sa ticho ozval. : „Nie." Jeho hlasne znel rázne a pevne, čo spôsobilo, že som mu verila.

„Kasián. Polícia nesmie o mne vedieť. To čo robím nie je zrovná..."

„Legálne." Ticho šepol. Rozumel mi.

Ja som len mlčky prikývla. Vedela som, že by ma polícia okamžite zamkla, hneď ako by som vletela na políciu s tým, že mi zabili otca. Čo by som im ako povedala? Zastrelili môjho otca ale vraha som nevidela. Len hlúpy tieň, čo mohol patriť aj mne. Pokojne by mi prišili vraždu. Pretože by sa tak či onak dozvedeli, že s otcom sme nikdy spolu nevychádzali.

„Ja im zavolám, dobre? Už si niečo vymyslím." Po dlhšej minúte sa znovu ozval. „Teraz by bolo dobre, ak by si sa niekam schovala. Ale kde?" Tuho rozmýšľal. Bolo vidieť, že sa o mňa bojí.

„Môžem ísť aj do hotela." Rýchlo som odvetila, pričom som sa sama preriekla. Tá moja prostorekosť. Zahryzla som si do vnútornej pery a čakala, čo mi na to povie. Vedela som, že bude mať ďalšie otázky.

„Hotela?" Jeho tvár sa zamračila. „Bude radšej ak ma počkáš v tom podniku, kde sme boli. Môžeš si dať opäť škótsku, aby si prišla na iné myšlienky, hm?" Jeho oči ma akoby hypnotizovali. „Ja za tebou prídem, hneď ako im zavolám dobre? Bude lepšie, ak by nepočuli hudbu v ktorom podniku som." Jemne sa usmial.

„Fajn." Sucho som odvetila. Napriek smútku, som bola aj rada, že nie som v tom sama.

„A Elsie?" Jeho ruka ma zastavila, čo ma donútilo sa na neho znova pozrieť. „Budeš v poriadku?" Znel ozaj starostlivo.

Prikývla som a pokúsila sa o smutný úsmev. Tiež prikývol a pustil ma, nech môžem ísť. Kasián si zatiaľ vytiahol z vrecka mobil a vytočil na číslo. To už som vošla dnu.

Sadla som si na to miesto, kde sme predtým sedeli. Teraz už tu nebolo veľa ľudí ale len pár. Obzrela som sa, či nezbadám čašníka, ktorý tu pracuje.

Zbadala som ho pri bare, tak som sa rozhodla prísť k nemu. Sadla som si na jednu vysokú stoličku a popýtala ho veľmi silný alkohol. Ten sa na mňa uškrnul a už mi nalieval.

Dnes nechcem byť triezva.

❤❤❤
Venujem Anabella_White,
dúfam, že tento koniec je kúsok lepší ako predchádzajúci ❤
❤❤❤