Daň za LUXUS

~21~

❤❤❤
Túto kapitolu venujem sabinavalocka, za tvoju podporu 🤗❤
❤❤❤

ELSIE

„Nechaj ma na pokoji." Priškrteným hlasom som odvetila. Snažila som sa znieť statočne. A nie ako zbabelec.

Ten sa len uškrnul.

„Nerád to hovorím ale musíš ísť so mnou." Teraz už jeho tvár bola vážna. Dokonca aj tak znel.

Vedela som, že musím ísť s ním a Mironovi povedať svoj názor. Splatiť otcov dlh. Až neskôr som si uvedomila, že otec bol nám len na škodu. Mame ublížil svojím správaním a odchodom. Mne zas toto.

„A keď nepôjdem?" Trúfalo som si dovolila položiť otázku, čo by sa tak asi stalo, ak by som naozaj nešla.

„Miron ťa zabije." Zamrmlal.

Videla som, že tento krát nepoužil svoju silu, aby ma zobral. Práve že naopak. Čakal, kým ja sama s ním nepôjdem.

„Zabil by ma tak či tak." Protirečila som mu.

„Nie, ak budeš pod mojím dohľadom." Znelo to tak výhražné, hoci samotná veta tak neznela.

Sama som nevedela, či mu môžem dôverovať. Neveriacky som na neho hľadela, či to myslí vážne. Či by ma vážne ochránil, ak by šlo do tuhého.

Nemohla som jeho slová brať vážne, ako inak. Bol pre mňa cudzím. Dokonca by som skôr uverila Kasiánovi ako jemu. Ten mi už pomohol. I keď tak či onak za mnou znova pobeží s inými otázkami.

„Ako ti môžem veriť?" Premeriavala som si ho pohľadom.

„Môžeš. Inak vtedy keď si sa opila ako posledná troska, som ťa mohol pokojne vziať k nemu. Ale miesto toho si skončila v hoteli. V ktorom si sa mimochodom schovávala. Čiže otázka by mala správne znieť, kto komu má veriť?" To už sa na mňa lišiacky pozrel.

Do frasa s ním.

Mal vo všetkom pravdu. Spomínam si ako som ho zbadala v tom bare. Bol inakší ako teraz. Alebo to robilo s tým alkoholom? No ďalšie ráno to bola silná facka ho vidieť v mojej hotelovej izbe. To jeho chovanie.

„Dobre." Pritakala som, že pôjdem s ním. Ten len spokojne na mňa pozrel a už ma vzal za lakeť, nech s ním idem naozaj.

„Ale počkaj... za-zajtra... by-by som mohla ísť?" Vykoktala som zo seba, keď už som dobrovoľne nasadala do jeho auta.

„Nedôverujem ti na toľko, že by som prišiel po teba zajtra a ty tu nebudeš." Zahundral.

„Sľubujem, že budem tu." Pozerala som mu do sivých oči a hlavou pritakala, že to myslím naozaj vážne.

Jeho tvár bola príliš kamenná, aby som z nej mohla čítať.

„Prosím. Potrebujem spraviť otcovi pohreb. Zajtra musím ísť pre peniaze aby som..."

„Peniaze mám aj ja. Tie ti môžem dať hoci aj teraz." Neutrálne odvetil. Rukou sa ma snažil posadiť na miesto spolujazdca.

V tom momente sa mi zahmlilo pred očami. Bola som porazená. Tak bohatý muž. Že mi to vôbec vypadlo.

Vedela som, že ma Conan zabije, ak sa nedostavím na plánované miesto. Mobil som vo svojom vrecku silno zvierala a uvažovala, či mu napísať správu o zmene.

Leonid rozhodol.

Zatvoril dvere a sám si sadol na svoje miesto. Teraz bol sám. Nemal žiadnu posilu.

„Pripútaj sa." Zavrčal.

S gembľavými prstami, ktoré boli spotene akoby som do vody ich máčala, snažila som cez seba prezliecť ten hlúpy pás. Vždy sa mi zošmykol.

Leonid len čosi zamrmlal a sám mi ho zapol. Do nosa mi udrela jeho vôňa po holení. Omylom som zdvihla zrak k nemu. Naše nosy sa takmer dotýkali. Cítila som jeho dych na mojej tvári. Bol tak nebezpečné blízko.

V krku sa mi spravila veľká guča, cez ktorú sa mi ťažko polklo. Pri polikaní ma bolo dosť počuť. Hlavne v uzavretom aute, ktoré ešte stále stalo.

Jeho sivé očí si ma prezerali s takým chladom, že som so seba vydrela nepatrný ston, ktorý ma prezradil.

Rovnako aj moje srdce, začalo rýchlejšie biť. Ani by som nestihla porátať každý jeho úder. Tak rýchlo bilo, až kým sa odo mňa neoddialil a neoprel o svojej sedadlo.

Naštartoval auto a ja som sa mohla znovu modliť.

V hlave som si opakovala, že to bude dobre. Že sa mi nič nestane. Mám tu jeho. Toho komu najmenej verím. Sama som potriasla hlavou, aby som sa sústredila na nočnú cestu pred sebou. Potrebovala som vyhnať strach z hlavy.

Pred sebou som videla osvetlenú cestu, ktorá bola prázdna. Žiadne auto nešlo oproti ani za nami. Sklesnuto som si položila lakeť o okno a rukou podoprela hlavu. Únava ma brala o silu byť hore.

Sem tam som pozrela na svalnatého muža, ktorý ma berie na nepekne miesto, kam vôbec nechcem byť.

Ťažko som si povzdychla.

Keby nebol taký aký je. Možno by som priznala, že sa mi páči. Bol čerstvo oholený. Jeho brada bola malá a troška špicata. Nos mal taký prispôsobený k tvári. A špičku nosa bola guľatá. Jeho oči boli zúžené. Bol sústredení na cestu. Pery mal také akurát ani plné ani tenké. Také hmm... lákavé.

Nevedomky som si zahryzla do pery. Sama som si neuvedomovala, čo som ňou robí ten muž keď je mi takto na blízku.

Musela som odvrátiť zrak, aby som nezačala fantazírovať.

Pozerala som znovu do okna, kde sa na skle odrážala moja tvár a aj tá jeho. Nespokojná s odrazom som zložila do teraz opierajúcu ruku naspäť do lona.

V odraze som si všimla ako sa na mňa pozrel s malým záujmom. Ten muž si ma tiež prezeral.

Hlasno som zazívala, čím som na seba upozornila.

„Môžeš si pospať. Aj tak to je dlhá cesta." Zamrmlal.

„Radšej budem hore, aby som si zapamätala cestu, keď ma budete väzniť. Pretože vám neverím. To že som si sadla do auta, som nemala na výber." Vyštekla som.

„Ako myslíš." Ďalej sa mi nevenoval.

Znovu som zazívala, načo sa na mňa zase pozrel. Ja som len urazene otočila hlavu na bok, nech sa na mňa nepozerá.

Cítila som ako ide na mňa veľká únava. Oči som ledva udržala otvorené. Cítila som ako mi oťaželi viečka. Márne som sa snažila ich rozmasírovať, aby som vydržala byť hore. Pomaličky sa mi privierali až som úplne ich nezatvorila.

Len troška som vnímala okolie. Sústredila som sa na motor auta, ktorý znel ako detská uspávanka na dobrú noc. Dokonca aj jazda bola ako by som bola v kolíske. Pomaličky som padala do ríše snov.

Keď v tom som sa mihla pod hrubou dekou, ktorou ma musel on zakryť. Ďalej som už len spala.