Daň za LUXUS

~27~

ELSIE

Ukradnuté auto som zaparkovala na parkovisku pri veľkom supermarkete. Vedela som, že ma Leonid bude hľadať, hneď ako vstane. Musela som od neho odísť. Nijako mi nepomôže. Aj tak pracuje pre Mirona.

Sedela som v jeho aute a vytočila Dalmine číslo. Tajne som dúfala, že mi ako dobrá kamarátka aj tento krát pomôže. Zdvihla mi to až na druhý krát. Hneď som sa ozvala do telefónu, že potrebujem jej pomoc.

„Teraz nemôžem. Som v práci." Ozvala sa v telefóne, len čo si ma ani nevypočula.

„Je to súrne, Dalma. Potrebujem, aby si po mňa prišla. Naozaj to súri, prosím." Znela som veľmi naliehavo. Pozerala som pre seba, či náhodou nezbadám niečo podozrivé. Popri tom som si hrýzla nechty. Nezvyknem to robiť, ale momentálny strach a stres mi to akosi neuľahčuje.

Nechcela som, aby ma našiel. Neviem si ani predstaviť, čo by spravil. Ukradla som mu auto aj peniaze za to že mi zachránil krk. Ale bolo to potrebné. Potrebujem sa inde schovať ako u neho.

„Zas lietaš v problémoch?" Ozvala sa podráždene.

„Ale to som si ja nevybrala." Štekla som do telefónu akoby ona za to mohla.

„Elsie. Všetko čo sa deje okolo nás, si my sami vyberáme. My si zvolíme to, čo chceme."

„Budeš tu analyzovať môj život alebo mi pomôžeš?" Znela som ako posledná zúfalka. Bolo mi to jedno. Potrebovala som sa na istý čas u niekoho schovať. Koho budú najmenej podozrievať. A Dalma toto moje útočište spĺňala.

Na druhej linke mobilu som počula jej ťažký povzdych.

Ja som sa len uškrnula. Pomôže mi. Vedela som, že vždy keď si takto ťažko povzdychne, tak povolí. Vždy povolí.

Po hodine sa tu objavilo jej auto, ktoré zaparkovala o čosi ďalej ako som bola ja. Vyšla som z auta, ktoré som zamkla. Kľúčik som nechala pod autom, aby si Leonid nemusel zbytočné rozbiť okno, ak by nemal druhý náhradný kľúč.

Rozbehla som sa k Dalme. Ktorá netrpezlivo prstom bubnovala po volante. Hneď ako ma zbadala, naštartovala auto.

Rozbehla som sa k druhej strane auta a sadla si hned vedľa nej.

„Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem." Znela som aký malé dievčatko, ktoré práve dostalo ten najkrajší a najžiadanejší darček. Dokonca som sa nahla k nej a silno ju objala.

Ta len čosi zamrmlala popod nos a už sme boli na ceste.

Celú cestu neprehovorila. Jej tvár bola vážna. To už som sa cítila previnilo, že ju využívam.

„To to ti vynahradím, Dalma." Prelomila som naše mĺkve ticho. Ta na mňa pozrela s pohľadom zabijaka, načo som hlasno preglgla.

„Povedz mi jednu vec, Elsie. Čo si tento krát vyviedla? Teraz ti nebudem zachraňovať riť, keď o ničom neviem."

Znela ako mama, do prčic.

„Len na istý čas potrebujem byť u teba doma. Dá sa povedať, že ide o jedného klienta, ktorý je mnou posadnutý. Vie o mne všetko. Je to šmírak." Zaklamala som. Tajne som dúfala, že mi tú lož uverí.

„Hmm..." Zvraštila obočie.

„A nemala by si ísť s tým na políciu? Lebo do kedy sa mieniš schovávať? Ha? Ja nebudem stále tvoja záchranná loď, ktorá pripláva, kedy si zavoláš." Všimla som si ako silno zovrela volant. „Aj ja mám život, Elsie. Nie len ty. Aj ja mám problémy. Len zrejme iné ako ty."

„Len na pár dní." Ticho som cekla. To už som sa pozrela pred seba, aby ma jej pohľad predsa len nezabil.

„Elsie... A čo poviem Brianovi? Hmm?" Ďalej pokračovala s otázkami, na ktoré som aj tak neplánovala odpovedať.

„A teraz v práci. Narýchlo som sa vypýtala, len aby som po teba prišla. Bože, Elsie... Prečo si..."

„Zastav!" Povedala som nahlas.

Ona len stíchla a letmo pozrela sa na mňa. Auto zaparkovala hned pri ceste a znovu sa na mňa pozrela.

„Ďakujem.... Vlastne za nič!" Treskla som dverami a kráčala preč. Momentálne som pociťovala obrovskú zlosť, za to že sa musí do všetkého starať.

Veľmi ma prekvapilo, keď Dalma vystúpila z auta a rozbehla sa za mnou. „Elsie! Elsie!" Kričala moje meno.

Ja som ju nepočúvala. Kráčala som dopredu, s tým že sa neotočím.

Dalma ma dobehla a chytila za rameno. A ja som sa otočila a pozrela na jej utrápenú tvár. Tiež nebola nadšená z tejto situácie.

„Prepáč, dobre? Len..." Znova si ťažko povzdychla. „...proste niekedy sa o teba naozaj bojím, v čom zas lietaš. Tvoj hlas znel... Bože... Elsie vnímaš ma?"

Kým ona hovorila, ja som sa otočila na päte a znovu kráčala svojím tempom, kde som nemala ani namierené.

Letmo som postrehla ako sa Dalma vrátila naspäť do auta. Vybodla sa na mňa. Auto naštartovala a prešla okolo mňa. Odišla preč.

Nahnevane som kopla do malého kameňa, ktorý sa odkotúľal kdesi do trávy. Stála som pri hlavnej ceste a uvažovala, či nezačnem stopovať. No potom som dostala ďalší nápad - ozvať sa Conanovi.

Vytočila som jeho číslo a zavolala mu.

„Prosím." Jeho hlas bol podráždený.

„Potrebujem, aby si po mňa prišiel." Ozvala som sa s malou dušičkou do telefónu, že ma ďalšia osoba neprizabije.

„Že si ešte trúfaš mi zavolať, po včerajšku, čo si sa na mňa vysrala. Volal som ti, písal ti a ty nič!" Zúril. Musela som si dať telefón kus ďalej od ucha, pretože začal veľmi zvyšovať hlas, ktorý sa nepríjemne ozýval v mojom uchu.

„Všetko ti vysvetlím, len... Príď po mňa." Keď som začula jeho malý povzdych, že inak sa už nerozhodne ako len prísť po mňa, som mu stihla nadiktovať adresu, kde sa nachádzam.

„To dúfam!" Hovor vypol.

Mobil som si znova schovala do Leonidovej mikini, ktorú som mu tiež nevedomky zobrala. Moje tričko som pri sebe nemala. Tie mi stihol Miron roztrhať.

Po pár minútach čakania zastavilo jedno auto, ktoré som nepoznala. Pomaličky som sa k nemu rozbehla, aby som sa presvedčila, že je to Conan Padila.

❤❤❤
Hmm...
Elsie sa ale hnusne zachovala k Dalme. 🤔

Čo myslíte, či je to je auto?
❤❤❤