~30~

1.7K 71 2
                                    

❤❤❤
Venujem kkaji_ 🤗
❤❤❤

❤❤❤Venujem kkaji_ 🤗❤❤❤

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

ELSIE

Z pohrebu som odchádzala po maminom a Dalminom boku. Obe sa ma silno držali, až kým sa som ňou Dalma nerozlúčila. Vedela som, že je to medzi nami opäť v poriadku. Po celý ten čas mi dávala silu, aby som to ustala. A ja svoju silu som darovala mame. Boli sme ako také trio a navzájom sa držali.

Domician bol celý čas za nami. Mňa mal pekne na muške. Bol na každom kroku, kde som sa pohla. I teraz to tak bolo. Začínal mi už pekne liezť na nervy.

Kráčala som k jeho autu, pretože nás sám viezol. Spravila som si z neho šoféra.

Z diaľky som zbadala Leonida stáť pri strome ako ma sledoval. Bol úplne sám. Jeho sivý pohľad ma prepaľoval. Očami ma akoby skenoval. Cítila som sa tak hlúpo a tak odhalená.

Jeho pohľad mi dal jasne najavo, čo si o mne myslí.

Keď sa naše pohľady stretli, ústa som otvorila a mlčky naznačila slovo - teraz nie.

Domician by to hneď roztrúbil Conanovi a ja o ďalší problém nestojím. Ten si však robil po svojom. Rukou mi ukázal nech idem k nemu. Nik si ani nepostrehol, že takto na diaľku komunikujeme. A to bolo dobre.

„Domician, nepočkáš tu s mamou? Ja som si tam zabudla svoj telefón." S malou nádejou som na neho pozerala.

V duchu som prosila boha, aby mi to neskomplikoval. Mala som nutkanie s ním hovoriť. I keď sama som nevedela, čo by som mu povedala. Odišla som mu pred očami. Takmer ma mal. Takmer by som si sadla do jeho auta. Srdce mi vždy zovrie, keď si na to pomyslím a spomeniem na jeho tvár, keď som mu pred očami odišla.

„Vy tu počkajte. Ja ti ho donesiem." Precedil pomedzi zuby. Očividne mi neveril.

„Ale ty nevieš, kde ho máš presne hľadať. Ja len na sekundu poň odskočím a prídem." Ďalej som sa snažila klamať. Dokonca samu seba som presvedčila, že som ten mobil tam nechala, stratila. Hlavne bolo, aby mi to on uveril.

S ťažkým povzdychom prikývol.

V tom momente som sa okamžite rozbehla iným smerom ako bol Leonid. Pohľadom som mu naznačila nech ma prenasleduje.

Zastavila som sa pri hrobkách, ktoré dokonalo boli skryté medzi stromami a krikmi. Čupla som si, tak aby ma nebolo vidieť. Nepotrebovala som na seba pútať pozornosť.

„Marí." Oslovil ma Leonid. Ruku položil na moje rameno, aby som mu nezdrhla.

„Nemôžem ísť s tebou. Ten muž ma nespustí z očí." Ticho som šepla.

„Nebol by tu, ak by si nastúpila do správneho auta. Bol by som tu len ja." Tiež si ku mne čupol a veľmi zvláštnym pohľadom si ma prezeral.

Sklopila som hlavu na zem. Sledovala som ako pár mravcov beží hore dole.

„Ponúkol som ti bezpečie..." Začal.

„Ja ho nepotrebujem." Skočila som mu do reči.

„Len mi nehovor, že sa dokážeš o seba sama postarať. Je mi jasne, za čo si zaplatila otcov pohreb." Poslednú vetu vypľul s odporom.

„Je to moja vec, čo robím." Stále som pozerala na tých hlúpych mravcoch.

„Svoj život môžeš stále zmeniť." Ticho prehovoril. Stále som cítila jeho páliví pohľad na mojom tele.

„A kto povedal, že ho chcem zmeniť. Kto, hm?" To už som sa neubránila a pozrela na neho. Do mňa vstúpila zlosť. Sama som nevedela, či sa hnevám na neho alebo na seba.

„Chcel som ti len pomôcť. Nič iné." Cekol. Vyzeral byť dotknutý.

Troška ma to pichlo pri srdci. Začalo ma to trápiť. Nechcela som ho takto vidieť. Chcela som, aby sa aspoň trošku usmial. Ale to by som chcela veľa. Vedela som, že on nie je z tých mužov, čo sa veľmi často nesmeje.

Chvíľu čakal a potom sám vstal a odišiel preč.

Sledovala som jeho veľkú postavu, ako kráča ďaleko preč odo mňa. Sama som ho odohnala. Cítila som sa príšerne. Moje vnútro chcelo znova kričať.

Už som sa postavila, že ho pôjdem zastaviť, keď v to mi skrížil cestu on. Domician. Vedela som, že sa ho tak ľahko nezbavím.

Daň za LUXUSWhere stories live. Discover now