Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
ELSIE
„Do frasa, mama!" Zavrčala som do telefónu, ktorý ma hodil po desiati krát do odkazovej schránky. Bála som sa o mamu. Hnevala som, že mi nedvíhala.
Vedela som, že musím ísť k nej čo najskôr. Hlavne musím ututlať smrť, inak by si niečo spravila. O ďalšieho rodiča som nemienila prísť.
Preto som si zavolala taxík, ktorý prišiel za päť minút a odviezol má k mame. Celú cestu v aute som len tŕpla. Snažila som sa máme opäť dovolať a nič. Znova mi nedvíhala. Vo mne rástol tlak zúrivosti, ktorý sa dal len ťažko ovládať.
„Už sme tu, mladá slečna." Taxikár sa na mňa slizký uškrnul. Vyzeral, že ma štyridsať rokov. Jeho hlas vôbec neznel milo. Skôr naopak.
Do rúk som mu štúrila peniaze za cestu a vystúpila z auta skôr, ako by ho stihol zamknúť.
Zastala som pred dom. Vyzeral naozaj hrozne. A tá záhrada ani nevravím. Susedia majú krásnu rozkvitnutú zeleň a mama čo má? Rozkopanú pôdu z ktorej trčalo zopár drôtov a keď nie tie. Tak kopce - tí malý otravní krtkovia. Myslia si, že tu nik nebýva. Ale že býva, moja biedna mama, ktorá skôr prežíva zo dňa na deň.
Vošla som do domu a hľadala mamu, až kým som nezačula obrovský plač.
Utekala som hore schodmi do jej spálne, ktorá kedysi bola jej a môjho otca. Bordel na vôkol som si nevšímala. V tej chvíli mi to bolo jedno. Na prvom rade bola moja matka, ktorá plače hore na izbe.
Objavila som ju sedieť na zemi ako stískala pár oblečení, ktoré patrilo otcovi. Pár po ňom vecí tu zostalo. Dokonca som zvykla mamu vidieť v otcovom tričku alebo pyžame. Chýbal jej.
Nariekala do jedného z tričiek, ktoré vyhrabala so skrine. Uvidela som, že všetko bolo hore schodmi, akoby ju ktosi prepadol.
Lenže to bola mama. Mama si ten bordel narobila. Poznala som ju. Vždy to robila, keď nebola pri zmysloch. Tak ako aj teraz.
Močila svoje uplakane oči do trička. Vôbec jej nevadilo, že už ho stihla celé premočiť.
Zohla som sa k nej a jemne ju oslovila. „Mami."
Nereagovala. Stále nariekala do trička. Bola duchom pri otcovi. Ja som si len tak mohla znovu domyslieť, čo jej skočilo na nos.
„Mami?" Skúsila som to ešte raz. Jemne som sa dotkla jej ramena. Vedela som, že jedna z nás musí byť silná.
„Zomrel, Marí. On zomrel!" Plačlivo zvrieska.
Hneď ako povedala, že otec zomrel, vo mne znovu sa čosi zlomilo. Bolo to iné, keď to mama povedala, než ja. Preto som prekvapene zvraštila svoje obočie. Nechápala som odkiaľ to ma.
„Ako to vieš?" Zaujímala som sa.
„Boli tu policajti. Oznámili mi to. Ani ma nechceli za ním pustiť. Nedovolili sa mi s ním rozlúčiť. Marí." Ďalšie slzy sa jej pustili. Už sa dosť natrápila a teraz toto?
„Mami, pod sem!" Stiahla som ju do svojho objatia. Občas som mala pocit, že ma mama potrebuje viacej ako ja ju. Vždy som ju vedela ako tak postaviť na nohy. Hoci o pár dni znova bola tam kde bola.
„Haja haja...pssst....pssst. haja haja... pssst....psst." Začala som jemne spievať prvé slová čo ma napadli. Snažila som sa o to, aby sa sústredila na môj hlas a nie na svoje negatívne myšlienky.
Mama v ruke žmolila otcove tričko a silno sa ku mne tisla. Chcela cítiť objatie. Potrebovala ho. A ja tiež. Potrebovali sme sa obe. Práve teraz v tento čas.
Tušila som, že otcovi treba vystrojiť pohreb. Budem musieť to nejako zariadiť čím skôr, aby sa na to zabudlo. Bolo dobre to neodkladať. Mama by tak dlho smútok neprežila.
Obe sme sedeli na tvrdej podlahe a jemne za kolísali. Ja som stále čosi nezmyselne spievala a zároveň samú seba utíšila, až kým mi mama v náručí nezaspala.
***
Večer som kráčala od matkinho domu k svojmu bytu, že si vezmem pár vecí. Cestou som vytočila Conanove číslo, že si vezmem od neho zopár peňazí na ten pohreb. Už dlhšiu dobu som nepracovala, tak aj moje úspory sa vyničili. Hlavne som ich minula za hotel.
„Aké milé prekvapenie, Elsie." Ozvalo sa v telefóne. „Hovoril som si, či si sa na mňa nevysrala." Ďalej pokračoval rozprávať nahlas svoje myšlienky.
„Potrebujem peniaze." Cekla som pričom som si pri tom hrýzla spodnú peru. Tajne som dúfala, že nebude mať žiadne pripomienky.
„Ale čo. Došli nám peniaze?" Škodoradostné sa usmial. „Mám jeden návrh. Pozajtra pôjdeš na ten víkendový pobyt s tým starým právnikom, či si ťa chválil."
„Conan..."
„Nie, Elsie. Ty sa mne prispôsob. Do teraz si sa mi vyhýbala. Potrebujem ťa, aby si zarábala. Inak budem nútení ta vyhodiť." Nazlosteným hlasom zavrčal.
„Dobre. Ale tie peniaze potrebujem teraz." Teraz som ticho priznala. Potrebovala som ich na pohreb, pre seba a pre mamu. A najviac som ich potrebovala na útek.
„Koľko." Neutrálne sa ozval.
„Desať tisíc." Zatajila som pri tom dych. Vedela som, že je to obrovská suma.
„Ti jebe? Toľko pri sebe nemám." Prekvapene vykríkol. „Na čo sú ti toľké peniaze?"
„Na otcov pohreb." Snažila som sa neznieť zlomene.
Otcova smrť ma stále neprešla. Snažila som sa na to nemyslieť. Snažila som sa byť silná. Aspoň ja, keď nie mama. Vedela som, že za to môžu tí sviniari. Keby nebolo Kasián, určite by aj mňa zabili. Bola som mu naozaj vďačná a do konca života zaviazaná.
„Dobre. Tak príď zajtra ku mne na dom." A hovor vypol.
Štúrila som si svoj mobil do vrecka a kráčala až k svojej bytovke. Otvorila som dolné dvere a chcela vojsť dnu, keď mi v tom niekto zabránil.
Pozrela som sa na dotyčnú osobu a zbadala Leonida, jedného z nich. Bránil mi vojsť dnu.
„Nechaj ma na pokoji." Priškrteným hlasom som odvetila. Snažila som sa znieť statočne. A nie ako zbabelec.
