Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
ELSIE
„Marí."
A ja som sa konečne pozrela hore. Leonid mi zvieral obe ramena a silno si ma k sebe tlačil. Pozeral sa na mňa tým pohľadom, čo sa stalo vo vnútri.
Ja som bolestne privrela oči. Všetko ma bolelo. Aj to že ho tu vidím. Vedela som, že ma isto vo svojej hlave súdi. A mal na to právo. Všetko čo povedal Conan vo vnútri bola pravda.
Leonid mlčal. Vzal ma na svoju hruď a rukami mi zvieral telo. Už ma viacej nedržal za ramená. Celým telom si ma k sebe stískal. Akoby podvedome vedel, že potrebujem objatie, ktoré mi dodá silu, aby som vstala a postavila sa pevne na nohy a až tak mohla zájsť domov.
Obaja sme čupeli na zemi vrúcnom objatí a nevšímali si okolie. Ľudia okolo nás prechádzali. Niektorí si popod nos zanadávali, že zavádzame, nech ideme inde.
Naše podvedomie ich nevnímalo. Vnímali sme seba. Vnímala som Leonida, ktorý napriek tomu, ako som ho od seba hnusne odohnala, je tu. Objíma ma jeho veľké telo, ktoré som tak pri sebe potrebovala.
„Musíme ísť." Šepol mi do ucha. To už bolo druhý krát, čo jeho hlboký hlas prehovoril.
Postavil sa svižne na nohy a mňa tiež vytiahol. Dokráčali sme k jeho autu.
Tak predsa ho nik neukradol.
Hneď ako som videla auto, spomenula som si, ako som mu ho ukradla. Od začiatku ako ma vzal k sebe domov, som podvedome chcela utiecť. Využila som moment, keď ešte spal. Vtedy sa mi aj ľahšie od neho odchádzalo. Nezniesla by som dve páry sychravých oči, ktoré má hltajú, aby som bola pri ňom.
Posadil ma dopredu k sebe. Bol tu sám. Zapásal ma a naštartoval auto.
Ja som si k sebe tiskala kabelku, ktorú som mala položenú na kolenách. Moje pocity sa zmenili hanbu. Vedel veľmi dobre odkiaľ som vyšla. Už tu bol. Preto som sklopila aj svoj zrak, ktorý mu dával jasne najavo ako sa cítim.
Naštartoval auto a ja som tak mohla pozerať pred seba, ako sa mi pred očami mihajú stromy, domy.... mení cesta, ľudia... Všetko.
Sústredila som sa viacej na cestu ako na neho. Keď v to ma chytila silná ruka. Natiahol sa po tej moje a jemne stisol. V srdci ma tak z zvláštne zahrialo, pošteklilo. Pocítila som znova ďalšiu emóciu - radosť. Napriek k tomu, čo sa vnútri stalo, som ju cítila.
Leonid vo mne vzbudzoval nové pocity, ktoré som k nikomu necítila. Bolo to niečo, čo ste nepoznali a náhle to máte pred očami a cítite, že to je to, čo vlastne hľadáte a potrebujete. A keď to už máte viete, aká to je byť skutočná radosť, ktorá vám srdce záplavy a vy máte sa chuť len tak usmievať.
Kútiky sa mi zvlnili do úsmevu. Srdce mi plesalo radosťou, že práve on sa ma drží. Že práve on mi zviera ruku, ktorú jemne začal hladiť.
Už som viac nevnímala cestu ale jeho. Môj Leonid Jagger, pomyslela som si. Dávala som si pozor, aby som to nahlas nepovedala.
***
Musela som v aute zaspať, pretože som sa zobudila na to ako auto mierne poskočilo. Pozrela som sa pred seba. Stále sme išli. Už som to tu nepoznala. Všade boli ihličnaté stromy a...
Les?
Pozrela som sa hneď na šoféra v otázkou očiach, kde to sme. Začala som mať strach. To už moje podvedomie si vytvorilo akúsi teóriu, že ideme na to miesto, kam som nechcela ísť. K Mironovi som nechcela ísť.
Tak veľmi som dúfala, že to nie je pravda. Že ma k nemu nevezie. Že ma ochráni. Tak ako mi to na začiatku povedal. Že sľúbi to. Že ma ochráni.
Hlas sa mi niekde v krku zasekával. Bol to ako zlý sen. Náhle som chcela zastaviť auto, ktoré stále jazdilo a vystúpiť.
„Leonid?" S vystrašeným hlasom som zaplnila to ticho, čo vládlo v aute.
Ten sa na mňa pozrel a znovu na cestu.
„Leonid." Zavrčala som.
Nereagoval. Cely ten čas sa venoval ceste. Teraz sa už na mňa ani nepozrel. A mne bolo jasné prečo. Už ma viac neochráni. Vezie ma k Mironovi.
„Zastav! Okamžite zastav!" Zvrieskla som.
To už sa dve sivé oči na mňa pozreli, s tým aby som upokojila. Ale neposlúchol ma. Auto stále šlo.
„Leonid. Zastav!"
Nič.
Nervózne som sa pomrvila na svojom mieste a zvažovala, či to spraviť. Či mám takú veľkú guráž to urobiť. Vedela som, že budem mať veľké zranenie ale nič mi neostávalo. Len to spraviť.
Dvere od auta som otvorila a v ton momente ma stiahlo von. Vyletela som z auta. Zachytila som len jeho krik ako ma volá. Bol veľmi hlasitý. Moje práve meno sa mi v ušiach ozývalo ako ozvena, až kým som neprivrela oči.
Viac už som nevnímala. Moje telo sa nepríjemne zošúchalo na ceste. Tušila som, že budem mať menšie jazvy, hlavne tie, čo mám veľké rany. Moje telo už bude zničené a zohavene. Ale i tak som vo vnútri pocítila, že moje rozhodnutie bolo správne.
