Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
ELSIE
Ležala som v perinách a pozerala som na neurčitý bod. Nemala som ani potuchy koľko je hodín. Zistila som, že pri sebe nemám nič. Bola som nahnevaná. Leonid za ten čas neprišiel. Odišiel len tak bez slova. Ja čo nezvyknem hovoriť nahlas slovíčko prosím, som ho prosila nech ma vezme domov.
Mala som pocit, že sa na mňa vykašľal.
Na jednej strane som mu bola vďačná. V tejto zamknutej izbe bolo oveľa lepšie ako v cele, kde ma dal Miron.
Ani ten sa neukázal. Teda zatiaľ nie. Ale vedela som, že onedlho príde. Tak mi to povedal. Možno príde na to miesto, kde som predtým bola. A teraz ma len hľadá, kde som.
Zistila som, že keď som sama občas počujem svoje myšlienky ako hlasno sa jedna s druhou bijú.
Okrem nich dvoch, som myslela na mamu. Čo teraz práve robí. Vedela som, že teraz by som mala byť pri nej. To mi neopustí, že som sa tak vyparila. Teraz keď je otec mŕtvy.
A potom je tu Conan. Bože. Určite pení, že som sa mu celý deň neozvala. Kto vie? Možno mi volal, hľadal.
No vedela som len jedno. Znovu mám ďalší problém.
Sadla som si na posteli a nohy si pritiahla k sebe. Objala som ich ako naposledy mamu. Jemne som sa kolísala, aby som sa ako tak upokojila. Nechcela som robiť paniku.
Pozrela som do okna.
Vonku vládol podvečer. Mohlo by tak byť sedem alebo aj osem hodín.
Poobzerala som sa na okolo.
Bola som v malej útulnej izbe, ktorá vyzerala byť pre hostí. Ak vôbec nejakých zvyknú mať. Pri posteli bol stolík so zásuvkami, ktoré nemali zámku. Na stolíku bola mala lampička a nič viac. Zbadala som tu jednu veľkú skriňu.
Z prezerania tejto izby ma vyrušilo odomknutie dverí. Zmeravená som hľadela na dvere, kto je za nimi. Telom som sa prisunula až ku stene, čím som sa jej chrbtom opierala. Bála som sa.
Rukami som si stískala nohy k sebe, akoby to bola moja malá záchrana pred dotyčnou osobou.
Vo dverách sa zjavil ON.
Miron Dawson.
Ten ktorého som sa bála. Vedela som, že teraz to tak ľahko nepôjde. Snažila som prehltnúť veľkú guču, ktorá mi zvierala hrdlo. Pevne som sa chytila periny, ktorou som sa hneď zakryla. Nechtami som sa zaryla do perín, len aby som nepodľahla strachu.
Slizko sa uškrnul a už vstúpil dnu. Ani nezamkol za sebou dvere, len ich privrel. Pomaly a hlavne veľmi nebezpečné kráčal ku mne. Sadol si na posteľ a svoj pohľad upriamil na mňa. Premeriaval si ma.
„Môžeš sa Leonidovi poďakovať, že ťa sem dal. Aj ja som to mal v pláne ale..." Tu sa zastavil a znova sa uškrnul. Jeho oči behali po mojom tele.
Ja som si len perinu viacej pritisla k sebe. Hocičo čo zamýšľa, nech sa ani o to nepokúša.
Dotkol sa periny, ktorú strhol zo mňa. Popritom ako sa uškŕňal si oblízal pery.
Ja som sa len viacej tiskala ku stene. Nohy som si znova ťahala čo najviac k sebe. Len aby sa ma jeho odporná ruka nedotýkala.
„A ja som myslel, že šľapky nemajú problém sa s hocikým vyspať." Nahlas sa zamyslel tak aby som to ja počula. Vedel veľmi dobre na čo to hovorí. Chcel ma ponížiť.
„Ale... hm, musím uznať, že toto ma na tebe ešte viac priťahuje. Keď si takáto." Rukou sa ma dotkol trička, ktoré sa snažil dať dole.
Bránila som sa mu. Nechcela som sa mu tak ľahko podať. Držala som svoje tričko až kým sa počas naťahovania samé neroztrhlo. To už mi pekne odhaľovalo môj predok.
Zahryzol si do pery. Rukami sa znova natiahol ku mne.
Ja som si ruky prekrížila, tak aby mi nevidel na moje zakryte prsia. Bola som vďačná, že niečo ako podprsenka existuje.
„Prestaň s tým!" Okríkol ma, keď si uvedomil, že sa mu tak ľahko nepoddám.
„Prosím, nechajte ma. Dám vám peniaze. Len prosím nedotýkajte sa ma. Prosím." Naliehala som.
Sama som nemala poňatia aké peniaze mu dám. Ale bola to moja jediná šanca, aby s tým prestal. Bol mi nechutný. Celé mi to bolo nepríjemne. Nechcela som, aby to zašlo ďaleko, s čím by som ja nesúhlasila.
„S tým tiež rátam. Ale ako som povedal. Si moja. Tým pádom si môžem robiť čo chcem." To už sa postavil z postele.
Ja som si znova schmatla perinu, ktorú som si pritiahla k sebe až ku krku.
Ten sa len škodoradostne usmial. Stiahol si nohavice a pozrel na mňa. V očiach som mu zbadala túžbu po mne.
„Nie, prosím." Zúfalo som na neho pozrela. Do očí sa mi tískali nové slzy.
Chcela som sa cez tú stenu predrieť, až tak som sa k nej tiskala. Viac už to nešlo.
Ten zo mňa strhol perinu. A schmatol ma za panvu, čím si ma k sebe pritiahol bližšie.
„Nie!" To už som skrískla, keď sa na mňa tlačil svojím rozkrokom. Kývala som sa do strany na stranu, len aby ho do mňa nezasunul.
„Kurva, nekývaj sa!" Zreval hrôzostrašným tónom, po ktorom mi po chrbte prešiel mráz. I tak som ho neposlúcha.
To už znova zdvihol na mňa ruku. Udrel ma. A ja som sa zvalila na posteľ. Pred očami sa mi zahmlilo, až kým som neodpadla od tej hroznej bolesti. Už som viac nevnímala.
***
Zobudila som sa na hluk motora, ktoré bolo počuť vonku. Zničená som ležala v posteli. Nedokázala som sa ani len pohnúť. Cítila som veľkú bolesť tam dole.
Ďalšie slzy sa mi drali von. Neudržala som ich a znovu ich pustila von.
Sama som sa za to karhala, kam som ďaleko zašla. Dávala som si to za vinu. Nemala som hlúpo dôverovať mužovi so sivými očami, čo mi sľúbil, že ma ochráni.
Nemo som pozerala cez okno na pouličnú lampu. Občas zablikala, kým úplne nezhasla a znovu sa nerozsvietila.
Zoslabená som si k sebe znovu pritiahla perinu k sebe až ku krku, ako som to zvykla robiť, keď cítim úzkosť, keď sa cítim byť príliš odhalená.
Pomaly som zaspávala. Privrela som oči, aby som sa vyspala do ďalšieho rána. Chcela som už ďalší deň a s ním aj novú šancu. Šancu sa nejako z toho dostať.
Keď mi nejaká ruka zapchala ústa uprostred tmavej noci ako som si takmer pokojne spala. Mala som pocit, že som vo svojom byte. Teraz som zistila, že to bol len sen.
Vystrašene som sa mihla. Cez tú tmu som nemohla vidieť jeho tvár. Lampa, ktorá vonka svietila, zase nefungovala.
„Nekrič. To som ja." Šepol Leonid blízko môjho ucha.
