Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Raz mi niekto povedal, že niekedy, aby ste si spomenuli kto ste, sa musíte pozrieť do zrkadla. Vidieť odraz svojej vlastnej duše.
Ale to jediné čo chcem spraviť, keď sa dlho pozerám do zrkadla ja, je ho rozbiť.
Udrieť ho päsťou priamo do stredu a pozerať sa, ako sa rozbije na stovky malých kúskov.
Cítiť bolesť skla zarezávajúceho sa do mojich hánok, kým mi z nich pomaly tečie krv.
A to je presne to, čo sa stalo, a taktiež dôvod prečo som kúpil nové zrkadlo.
Len aby som si bol istý, že sa to nestane znova v momente ako ho zavesím, odišiel som z bytu.
Než som sa dostal k bistru, nad ktorým som premýšľal viac ako som mal, už bola tma.
S kapucňou zakrývajúc mi vlasy pred dažďom a rukami vo vreckách som stál pred oknami, kým som sa pozeral dovnútra.
Bola tam znova.
Správal som sa k nej ako kretén a ona si to určite nezaslúžila.
Ale čo by som jej povedal, ak by som išiel dnu? Pretože som si celkom istý, že by som ju neúmyselne urazil.
Zaostril som svoj zrak a videl samého seba v odraze skla. Zaťal som sánku a ustúpil o pár krokov dozadu, než som začal kráčať ďalej po chodníku.
Nemal by som tu byť.
Kráčal som, dokým som nenatrafil na najbližší bar. Pre moje šťastie, som našiel jeden iba pár ulíc ďalej.
Neobzeral som si ho zvonku ani zvnútra. Nezaujímalo ma aký ľudia okolo mňa kráčali alebo sedeli. Zamieril som priamo k pultu a sadol si na jednu z tých vyšších stoličiek.
Barmanka, ktorá mala červené vlasy a tmavšiu farbu pleti, ku mne ihneď prišla s úsmevom.
"Vodka." Povedal som jej, keď sa ma spýtala čo chcem.
Otočila sa, aby zobrala fľašu vodky a pohárik, ktorý položila predo mňa, kým ho naplnila.
Zastavil som jej ruku, keď sa začala otáčať s fľašou. "Zoberiem si celú fľašu."
Prekvapene, ale s menším úsmevom položila fľašu na pult, kým ja som vedľa nej hodil peniaze.
"Nie si odtiaľto, čo?"
"Rád pijem v tichu." Jednoducho som jej povedal.
"Daj mi vedieť, ak to budeš chcieť zmeniť." Žmurkla na mňa a prešla k ďalším zákazníkom.
Hodil som do seba prvý pohárik, a než som vôbec pocítil štipľavú príchuť v hrdle, nalieval som si ďalší.
"Ahoj, zlatko." Započul som chlapský hlas pár metrov odomňa. Kútikom oka som si všimol, že k baru prišli štyria chlapi v ich dvadsiatkach, možno tridsiatkach.
