Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Naučila som sa ako padať, aby nebolo ťažké zakryť modriny skôr, ako som mala osemnásť.
Naučila som sa, že ak sa ľudia spýtajú či je všetko v poriadku, je lepšie odpovedať áno.
Čo spravia ak poviem nie? Povedia mi, že všetko bude lepšie? Naozaj? To mi má pomôcť?
Takže keď sa Finn spýtal či je všetko v poriadku, samozrejme, že som povedala, že áno. Nebudem ho zaťažovať svojimi problémami.
Nepoviem mu, že som sa včera po štyroch mesiacoch znova začala rezať. Nepoviem mu, že naozaj nie som v poriadku.
Čo by sa zmenilo, ak by mi tie slová vyšli z úst? Čo by spravil?
Držal ma, kým by som plakala? V podstate cudzieho človeka? Nepomohol by mi. Nikto nemôže.
"Neviem čo ma to napadlo. Zabudni na to." Striasol hlavou, a vtedy prišla El s našou kávou.
"Ďakujeme El." Usmiala som sa na ňu.
"Páčia sa mi tie rovnaké outfity." Ukázala prstom medzi nás a až v ten moment som si všimla, že sme s Finnom rovnako oblečení.
"Oh môj bože, ani som si to neuvedomila." Zasmiala som sa. "Aká náhoda." Odhrnula som si vlasy z tváre, a keď som zdvihla pohľad naspäť k Finnovi, niečo na jeho tvári bolo iné. "Takže..." Začala som rozprávať, keď on bol ticho. "V podstate o tebe neviem nič a zaujímalo ma..."
"Máš otázky." Prerušil ma. "A iba dnes ti na všetky odpoviem."
"Iba dnes?" Nadvihla som obočím. "Prečo?"
"Nerád o sebe rozprávam."
"Ale dnes mi na všetko odpovieš?" Spýtala som sa, aby som sa uistila.
"Áno." Natiahol sa po šálku kávy a opatrne si odpil. "Wau, toto je naozaj dobré." Jeho obočie takmer vystrelilo cez strechu.
"Hovorila som ti to." Nadvihla som ramenami a taktiež si odpila. "Takže, Finn..." Videla som ako ihneď stuhol, keď som prehovorila.
Poznám ten reflex. Naozaj o sebe nechce rozprávať, ale z nejakého dôvodu mi dovolil sa pýtať. Prečo?
"Vieš ty čo? Prečo mi ty," položila som šálku, "nepovieš o sebe čo chceš, a s čím si v pohode?"
Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale ihneď ich zatvoril. Podľa jeho výrazu je očividne prekvapený mojimi slovami. Myslel si, že z neho budem ťahať veci, ktoré nechce povedať?
"Nemyslím si, že čokoľvek čo o sebe poviem ťa bude zaujímať." Povedal tichším tónom ako doteraz.
"Iba to skús." Venovala som mu povzbudzujúci úsmev.
"Tak dobre." Ťažko vydýchol. "Vyrástol som v New Yorku so štyrmi súrodencami." Začal rozpávať, jeho pohľad na šálku v jeho rukách. "Po nejakom čase sme sa začali veľa sťahovať, kvôli práci môjho najstaršieho brata. Otec bol kretén a popravde si ani nespomínam ako vyzerá naša matka." Nervózne sa zasmial a zakýval hlavou. "V podstate nás vychoval náš brat. Naozaj nechápem aká je pointa mať deti, ak sa o ne nebudeš zaujímať. Niektorí ľudia nemajú súdené mať deti."
