Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Ak čokoľvek budeš potrebovať alebo sa nebudeš cítiť dobre, zavoláš mi, dobre?" Povedala Lexi, kým znova objímala jej matku.
"Áno, áno." Zasmiala a odtiahla sa od jej dcéry. "Ale neopováž sa na mňa celú dobu myslieť. Ideš do New Yorku, zlatíčko, uži si to tam." Chytila jej tvár do rúk. "Pošli mi veľa fotiek." Pobozkala ju na líce. "A vráť sa mi zdravá."
"Samozrejme, mami." Lexi sa usmiala.
Po takmer žiadnom presviedčaní sme sa rozhodli ísť s Lexi do New Yorku, navštíviť mojich súrodencov. Zo začiatku bola nadšená, ale čím viac sa blížil ten deň kedy máme odísť, tým viac začínala byť Lexi nervózna. Bojí sa, že sa niečo stane, kým tu nebude. Avšak, sľúbil som jej, že ak sa čokoľvek stane, budeme na prvom lietadle naspäť.
"Predpokladám, že sa postaráš o moju dcéru, Finn."
"Áno, madam." Usmial som sa na ňu.
"Opakuj po mne. A-D-E-L-A-I-D-E." S každým písmenom ku mne podišla bližšie. Keď už stála pri mne, chytila mi ruku. "Vráťte sa mi obaja zdravý, jasné?"
"Samozrejme." Prikývol som.
"Tak teda chodte. Na čo čakáte. Šup, šup." Pohybmi rúk nás vyháňala z nemocničnej izby.
"Ak sa čokoľvek..." Lexi znova začala, ale Adelaide ju prerušila.
"Choď, dieťa. A pošli veľa fotiek!"
So smiechom sme vyšli z nemocnice a zastavili sa pri mojom aute.
"Bude v poriadku." Pokúšal som sa upokojiť Lexi. "Je to iba na pár dní."
"Ja viem." Vydýchla si a zapozerala sa na nemocnicu za nami.
"Nad čím rozmýšľaš, slniečko?" Ruky som si obmotal okolo jej pásu a pritiahol si ju bližšie, jej chrbát narážajúc do mojej hrude.
"Bojím sa."
"Čoho?" Zamračil som sa.
"Všetko ide dobre. Matka je na tom lepšie, otec stále chodí na stretnutia, my dvaja sme v poriadku. Iba čakám na to, kedy sa všetko pokazí."
"Hej, hej, hej." Obrátil som ju v rukách, aby sa na mňa pozerala. "Prečo by sa také niečo malo stať?"
"Pretože to je môj život. Vždy keď je všetko v poriadku a ja som šťastná, niečo..."
"Nie tentokrát." Skočil som jej do reči. "A aj keby sa niečo stalo, dostaneme sa cez to spolu, dobre?" Chytil som jej tvár do rúk. "Budem potrebovať odpoveď, slniečko."
"Dobre." Potichu povedala.
"No tak, poďme pre tvoje veci." Pobozkal som špičku jej nosa a otvoril jej dvere do auta.
O pár minút sme zaparkovali pred jej domom.
"Prezlečiem sa a skočím si ešte na záchod. Chceš počkať dnu?" Nadvihla obočím.
