Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Smeje sa.
Smeje sa na mne.
V momente ako som vytiahol papier a vyrovnal ho, začala sa tak smiať, že som čakal, kedy spadne zo stoličky.
Ale klamal by som, ak by som povedal, že som si neužíval jej smiech. Je tak úprimný a tak posrato sladký.
"Oh môj bože, bolí ma brucho." Chytila sa za brucho a pokúsila sa ukľudniť svoj dych. "To si si naozaj spísal otázky?" Ešte stále s úsmevom na tvári sa ma spýtala.
"Vieš čo? Srať to." Pokúsil som sa postaviť, ale zachytila ma skôr, ako som vykročil.
"Nie, prepáč." Pokúsila sa znížiť jej úsmev na minimum. "Prepáč, pýtaj sa tvoje otázky. Už sa na tebe nebudem smiať." Odkašľala si, pustila moju ruku a poriadne sa usadila.
Popravde, celý deň som rozmýšľal nad tým čo mi povedala Destiny.
Kedy ju spoznám, možno ju dostanem z hlavy.
A ak to nebude fungovať?
Tak sa upiješ do nemoty. Nič nové.
Takže po tom ako som sa rozhodol, že ju spoznám, chcel som byť pripravený, takže som si spísal pár otázok, aby som ich nezabudol.
Prešiel som pohľadom po papieri a pokúšal sa vybrať jednu otázku na začiatok.
Keď videla, že sa jej dlhšie nič nepýtam, prehovorila. "Bolo by to lepšie, ak by to bol ako test? Môžem ti moje odpovede napísať k tým..." Stíchla, keď som k nej dvihol zrak. "Prepáč." Zahryzla si do pery, ale ja som videl, že zadržiavala úsmev.
"Takže...čo rada robíš vo voľnom čase?"
Zakryla si ústa v snahe, aby vyzerala zamyslene, ale viem, že iba skrývala úsmev.
Smeje sa na mne.
A prečo jej to dovoľuješ?
"No..."
Začala a ja som dúfal, že to bude niečo ako zabíjanie šteniatok alebo podkopávanie malých detí, aby sa mi zhnusila, ale to bohužiaľ nepovedala.
"Rada čítam knihy. Uhm...stretávam sa s kamarátmi. Občas pečiem a..." Nadvihla ramenami. "To je jediné na čo si spomeniem."
"Dobre." Prešiel som pohľadom k ďalším otázkam na mojom papieri.
"Počkaj." Zastavila ma, keď som chcel vysloviť ďalšiu otázku. "Toto ide oboma smermi." Ukázala prstom medzi nás. "Iba preto, lebo nemám otázky predom pripravené neznamená, že sa nemôžem pýtať."
"To nie je..."
"Za čo si najviac vďačný v živote?" Prerušila ma a pečlivo čakala na moju odpoveď.
