Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Spala som v garáži.
Sľubujem, že to nie je až také zlé, ako to znie. Samozrejme, že to nebolo pohodlné, ale bolo to lepšie, ako druhá možnosť.
Keď som sa večer vrátila z práce, vyčerpaná a ledva stojaca na nohách, v príjazdovej ceste ešte stále boli dva autá, ktoré naznačili, že otec ešte stále hrajú poker. A keďže som sa s nimi neraz stretla, viem, že by som okolo nich nemohla prejsť bez toho, aby ma nezastavili.
Posledný krát čo som sa k nim zaplietla skončil tak, že som si vypočula pár nechutných pripomienok od starých chlapov. Nie ďakujem.
Takže tak som sa ocitla spiaca v garáži. Znova, nebolo to pohodlné, ale lepšie, ako by som sa mala zapojiť do konverzácie s tými chlapmi.
Otec nepovedal ani slovo, keď som nad ránom prišla cez predné dvere a bez slova išla do izby. Prespala som takmer pol dňa vo vlastnej posteli, čo sa už dlho nestalo.
Finn mi písal, pýtajúc sa, či sa zastavím dnes, ale bolo už príliš neskoro a ja som musela ísť znova do práce, takže som mu iba rýchlo odpísala, že nemôžem.
Taktiež som premeškala telefonát od Jeremyho, ktorý mi ale zanechal v hlasovej schránke odkaz, v ktorom hovoril, že sa včera dohodli na nasledujúcom víkende a vymenoval kto všetko ide. Adrian si berie Destiny, Jeremy zase Ellie, Lincoln ženu menom Penny, Stefan sa rozhodol ísť sám, a samozrejme Luca si berie Zacka. Taktiež povedal, že sa ešte niekedy stretneme, aby sme doriešili detaily.
Na to všetko som mu napísala iba krátku správu, že teraz toho mám veľa, ale nech sa niekedy zastavia v bistre.
Vyletela som z domu neupravená, obávajúc sa, že zmeškám autobus. Ešte po ceste na zastávku som si dávala vlasy do vysokého copu, dúfajúc, že to nejako bude vyzerať.
Očividne to dnes ale nebol môj deň, pretože aj tak som ho zmeškala. A keďže som musela kráčať, prišla som neskoro. A aby to nebolo všetko, ľudia sa asi zbláznili, pretože bistro bolo úplne plné.
Bol to chaotický večer. Nezastavila som sa. Mala som ledva čas dýchať.
Keďže sme všetci boli vyčerpaní, zľutovali sa a pomohli mi upratať, aby som na to neostala sama. Ďakovala som im asi každých päť minúť.
A keď som si už myslela, že dnešok nebude ťažší, posledný autobus mi ušiel pred očami a znova som musela kráčať domov.
Ledva ma nohy niesli smerom domov. Prisahám, že som zaspávala na nohách. Vedela som, že keď prídem domov, vykašlem sa na celú sprchu a rovno pôjdem do postele, pretože naozaj nemám už žiadnu energiu.
Bola to už iba ulica od môjho domu a ja som sa tak strašne tešila na svoju posteľ, že som zrýchlila, čo som si myslela, že je nemožné bez energie.
