Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Vieš čo má v pláne?" Spýtala som sa Zacka.
"Nie." Zakýval hlavou a skontroloval GPS na jeho mobile. "Ale je to v poriadnej riti. Nič tu nie je." Obzrel sa po okolí.
Pred pár minútami mu totiž Finn zavolal a spýtal sa, či ma môže niekde odviesť. Nemala som moc na výber, takže som skončila v Zackovom aute.
"Myslím, že sme skoro tam. Bolo by to jednoduchšie, ak by tu boli aj normálne cesty. Prečo nemohol vybrať nejaké miesto v centre mesta?" Sťažoval sa.
"Môžeš sa ho spýtať." Kývla som hlavou na čelné sklo, cez ktoré bolo vidieť Finna pri jeho aute niekoľko metrov od nás. "Ďakujem za odvoz." Odpútala som sa a Zack zastavil pri Finnovi.
"Kedykoľvek." Žmurkol na mňa a ja som mu venovala unavený úsmev.
Som si istá, že Finn má dobré úmysly, ale na dnes toho mám už naozaj dosť. Najradšej by som si ľahla a zaspala, zabúdajúc na celý svet. Kiežby to bolo ale také ľahké.
Vyšla som z Zackovho auta, zabúchajúc za sebou dvere.
"Ahoj." Finn podišiel ku mne. "Ako sa cítiš?"
"Fajn." Prikývla som. "Ty?" Bola to hlúpa otázka, ale naozaj som nevedela čo iné povedať.
"Dobre." Zasmial sa a sklonil ku mne hlavu, venujúc mi bozk na čelo.
"Aj ja sa mám dobre!" Ozval sa Zack z miesta šoféra, okno po jeho ľavici otvorené. "Nie že by sa ale niekto pýtal. Alebo dal pusu mne." Odfrkol si.
"Chceš jednu?" Spýtal sa s hravým úsmevom.
"Vtipné, Finn." Pretočil očami. "Mám priateľa, premrhal si svoju šancu!" Zakričal a naštartoval auto.
"Ako veľmi ma to len trápi." Zasmial sa a to vyčarilo úsmev aj na mojej tvári.
"Takže čo tu robíme?" Rozhliadla som sa po okolí. Všade naokolo boli stromy a iba pred nami sa nachádzala malá čistinka. Vyzerá to ako presne to miesto, kde sa schádza divá zver. Takže sa spýtam znova, čo tu robíme?
"Mala si ťažký deň a ja som mal nie najpríjemnejší včera." Chytil ma za ruku a začal ma ťahať k jeho autu, lepšie povedané kufru. "Takže som si myslel, že si obaja zaslúžime trochu pokoja od všetkého."
Keď sme sa dostali k otvorenému kufru, naskytol sa mi pohľad dnu. Zadné sedačky boli zložené, a tak bolo oveľa viac miesta. Celý kufor bol pokrytý dekami a vankúšmi. Na kraji sa nachádzali maličké svetielka, ktoré sa o chvíľu budú hodiť, keďže pomaly začína zapadať slnko. V strede všetkého boli dve krabice pizze a dve ďalšie, menšie, krabice, ktoré neboli otvorené, a nakoniec laptop.
"Finn, čo je toto?" Otočila som sa naňho, keďže som nevedomky spravila krok dopredu, keď som to videla, a tak ho nechala stáť za mnou.
"To nie je reakcia, ktorú som čakal." Odkašľal si. "Rande? Alebo iba..." Nadvihol ramenami. "Spravil som niečo zle? Myslel som si, že..." Zakýval hlavou. "Prepáč, malo mi dôjsť, že si asi chcela najradšej ostať na byte." Podišiel k autu a natiahol sa pre kufor, aby ho zatvoril.
