Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Všetko vo mne vrelo. Ani neviem ako dlho tam Kai a Lexi stáli, Kai prepaľujúci ju pohľadom.
Avšak po nejakej chvíli sa Lexi pohla z miesta a podišla k stolu, na ktorom mala čiernu tašku. "Zastavím zajtra." Ani sa mi nepozrela do očí, iba si zobrala veci.
Jediné, čo som zo seba dostal, bolo, "napíš mi, keď prídeš domov", na čo iba prikývla s úzkym úsmevom.
Prešmykla sa okolo Kaia, nevenujúc mu čo i len pohľad a vyšla z môjho bytu. Nerád ju vidím odchádzať, ale je dobré, že tu nebude na to, čo sa stane.
"Teraz..." Kai začal, keď už bola Lexi preč.
"Ujasnime si jednu vec." Prerušil som ho a postavil sa, nevnímajúc akúkoľvek bolesť. "Môžeš mi hovoriť akékoľvek sračky chceš, som na to zvyknutý." S každým slovom som podišiel bližšie. "Ale ešte raz pošleš Lexi preč z môjho bytu, alebo na ňu čo i len zvýšiš hlas, dopadneš horšie ako ja." Pozeral som sa mu priamo do očí, mysliac každé moje slovo absolútne vážne.
Je jedna vec, že kričí po mne. Ale nikto, a tým myslím nikto, ani môj vlastný brat, nebude kričať na Lexi, ak k tomu mám čo povedať.
"Nepozrieš sa na ňu krivo, nebudeš s ňou hovoriť nesprávnym spôsobom." Povedal som pomedzi zuby. "A Boh ti pomáhaj ak sa jej čo i len dotkneš. Chápeme sa?"
Tu, v tomto momente, nezáležalo mi, že sme spolu vyrastali. Že všetky sračky, ktoré na nás život hodil sme zvládli spolu. Nie, práve teraz mi zležalo na tom, ako sa Lexi musela cítiť, keď ju Kai vyhodil z môjho bytu a ja som sa jej nezastal v tej sekunde. Prisahám, že ak sa moje kamarátstvo s Lexi kvôli tomuto poserie, Kai to schytá.
"Hlasno a zreteľne." Prisahám, že kútik jeho úst sa o čosi nadvihol a jeho pohľad zmäkol.
"Dobre." Tvrdo som povedal.
"Dobre." A teraz sa usmieval od ucha k uchu. Príde mu toto vtipné? Ja som možno teraz stratil jedinú osobu, ktorú...na tom nezáleží. "Toto nezdravé jedlo?" Jeho pohľad zašiel za mňa na stôl, kde bolo jedlo, ktoré mi doniesla Lexi.
"Jasné, poslúž si, súď ma za to, že aj zle dýcham." Pretočil som očami a išiel sa posadiť naspäť na gauč. Z dvoch dôvodov som si išiel sadnúť. Prvý, nechcel som sa už na Kaia tak zblízka pozerať. A ten druhý? Moje celé telo ma bolí. V momente ako som sa otočil som si zahryzol do vnútornej strany líca namiesto hlasného nadávania.
"Vieš čo som tým myslel." Jeho hlas sa začal vzďaľovať a ja som presne vedel, čo ide spraviť. Než som sa vôbec posadil, stál pred mojou otvorenou chladničkou. "Wau. Prázdnejšia ako Sebastianova peňaženka." Naspäť ju zatvoril. "Som kúzelník, keď príde na jedlo, ale nie som Boh. Máš čokoľvek, čo je aspoň trocha zdravé?" Začal mi prechádzať cez skrinky.
"Vodu." Seriózne som povedal.
"Myslel som si." Zasmial sa a vzdal sa, keď si uvedomil, že naozaj nič iné na jedenie nemám. Podišiel ku mne a zobral si jednu hranolku, z ktorej si odhryzol. Zamračil sa a zatváril sa znechutene. "Naozaj?"
