Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bolelo ma vidieť ju v tej nemocničnej posteli. Bolo mi jedno, že všetci doktori a sestričky povedali, že bude v poriadku, nemala tu totiž byť.
A možno ak by som o ňu bojoval o čosi skôr, neboli by sme tu.
Po tom ako prišli záchranári k Lexi domov a zobrali ju, v nemocnici na nej spravili rôzne vyšetrenia, aby sa uistili, že je v poriadku. Neustále jej merali teplotu, kontrolovali vitálne funkcie ako krvný tlak, pulz a dýchanie.
Pípanie všetkých tých strojov ma otravovalo do nepríčetnosti, ale pokiaľ pípali v ustálenom rytme, znamenalo to, že všetko je tak ako má byť.
Doktori a aj ja sme čakali kedy sa zobudí. Oni preto, aby ju mohli poriadne vyšetriť a zistiť či nebude mať nejaké trvalé následky, a ja preto, lebo ju milujem a nevzdialim sa od nej ani na krok, pokým nebudem vedieť, že je v poriadku, a dosť možno ani potom.
Jej odišiel pred nejakým časom. Rozprával sa s doktorom, ktorý ho ubezpečil, že tu nemusí byť, a tak odišiel. Ja som ale nemohol.
"No, má šťastie, že vás má." Započul som ženský hlas od dverí a premiestnil moju pozornosť od Lexi.
Vo dverách stála mladá sestrička s hnedými zopnutými vlasmi a pracovným oblečením.
"Je neskoro, mali by ste si ísť oddýchnuť domov. Nechajte svoje číslo pri hlavnom stole a zavoláme vám hneď ako sa zobudí."
"Chcem tu byť, keď sa zobudí." Odtrhol som od nej pohľad a pozrel sa naspäť na Lexi, ktorá pokojne ležala v posteli. Bola trochu bledá, čo bolo normálne, ale bola taktiež oveľa chudšia ako keď som ju videl naposledy, zaujímalo ma kedy naposledy poriadne jedla alebo sa o seba poriadne postarala.
Neraz môj pohľad skĺzol k jej rukám, kde mala infúzie, ale taktiež aj jej jazvy. Neprehliadol som čerstvé rany a bolelo ma, že som tam pre ňu nemohol byť a zastaviť ju.
"Máme prísne pravidlá o večerných návštevách."
"Vyhadzujete ma?" Zamračil som sa.
"Mala by som." Prikývla. "Ale som si istá, že sa bude cítiť lepšie, ak sa zobudí s niekým známym po jej boku." Kývla hlavou na Lexi. "Nepotulujte sa v noci po chodbách, pokiaľ nemusíte. Najbližší automat s kávou a nejakým jedlom je na konci tejto chodby. A keď sa zobudí, stlačte to červené tlačítko na stene." Ukázala prstom po mojej pravej ruke, kde sa nachádzalo červené tlačítko vedľa postele, pri ktorej som sedel.
"Ďakujem." Povedal som úprimne. Bol som rád, že sa ma nepokúsila vyhodiť, nepohol by som sa totiž z tohto miesta, nech by skúšala čokoľvek.
"Samozrejme." Pousmiala sa, a keď odchádzala, tak za sebou potichu zatvorila dvere.
Stoličku, na ktorej som sedel som si prisunul bližšie k posteli a chytil Lexi za ruku, bozkávajúc jej vrch. "No tak, slniečko, vráť sa mi." Zašepkal som. "Potrebujem ťa."
