Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ani neviem ako dlho som sedela s knihou v ruke v mojej posteli a s hlavou v oblakoch.
Z mojich predstáv ma vytrhol klopanie na moje dvere a následný pokus o ich otvorenie. Áno, pokus, keďže boli zamknuté pretože som dnes ešte z izby nevystrčila nos.
Odložila som svoju knihu na posteľ, bohužiaľ zastavujúc sa v strede strany a prehodila si nohy cez okraj postele. Postavila som sa a zamierila k dverám.
S každým krokom mi po rozume prešla iná otázka a ihneď aj odpoveď.
Je to otec? Nie, neklopal by.
Ale čo ak niečo potrebuje? Odomňa určite nie.
Vlámal sa nám niekto do domu? To by asi neklopal.
Odomkla som dvere a otvorila ich s menším nepríjemným pocitom v hrudi, ktorý ale ihneď pominul, keď som na druhej strane dverí videla stáť Jeremyho.
"Ako si sa dostal dnu?" Zamračila som sa, ale bola som rada, že ho vidím.
"Dvere boli odomknuté a bol v nich aj kľúčik." Roztrasene som sa nadýchla pri jeho slovách. "Zamkol som a položil kľúče na botník, než som vyšiel. Musíš byť viac opatrná, Lexi. Nikdy nevieš kto ti náhodne môže otvoriť dvere."
Odstúpila som od dverí, aby mohol vojsť dnu, a tak sa aj stalo.
Kým kráčal ku posteli, rozmýšľala som, že mu poviem, že ja som večer určite zamkla, a keďže som to nebola ja, znamená to, že otec odišiel.
"A taktiež, nenapísala si nám včera." Hodil sa na posteľ, tesne míňajúc moju knihu. Ruky si založil za hlavu, jeho svaly automaticky napínajúce sa, a prekrížil si nohy.
"Prepáč." Zatvorila som oči. "Bola som unavená a..." Prešla som k nemu a zobrala si mobil, ktorý bol vybitý. "A taktiež ste sa mi nemohli dovolať." Ťažko som vydýchla. "Mrzí ma to."
"Ver mi, nevadí mi to, aj tak nemám čo robiť." Spokojne si vydýchol a natiahol sa pre moju knihu. "Takže takto tráviš svoj voľný deň, huh?" Nadvihol obočím, kým otvoril knihu na stranách, kde bola záložka. "Znova."
Jeho oči preskočili po riadkoch na stranách a ja som bola len rada, že neprišiel o pár minút skôr, dve kapitoly pred tým čo číta.
"Prestaň ma súdiť." Vytrhla som mu knihu z rúk a uložila ju do malej knižnice s tichým sľubom, že sa k nej vrátim.
"Som ten posledný, ktorý by mal." Odfrkol si, urážajúc sám seba. "Takže, keďže máš ty voľno," prehodil si nohy cez okraj postele a posadil sa,"a ja mám voľno..."
"Pretože nemáš prácu." Doplnila som ho a preložila si ruky cez prsia.
"To je jedno." Pretočil očami a postavil sa. "Môžeme niečo podniknúť. Obed. Alebo..." Prezrel si ma od hlavy po päty. "V tvojom prípade raňajky."
