Lexi je zlomená.
A čo to znamená? Že potrebuje niekoho, aby jej zahojil srdce.
To ale nemôže byť Finn, že? Pretože aj on je zlomený, takmer na tých istých miestach ako aj ona.
Ale dve zlomené srdcia predsa tvoria jedno celé, no nie?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Chcel som sa ti ospravedlniť každú minútu, každého dňa." Pokračoval som, kým sa na mňa Lexi bez slova pozerala. "Nemal som spraviť to, čo som spravil. Posral som to, ja viem, a skutočne ma to mrzí. Ale nepresťahoval som sa. Musel odísť a pomôcť môjmu bratovi s jeho dcérou."
Nevedel som čo mám čakať. Uverí mi? Aj keď je to pravda, neznamená, že bude veriť čo i len jednému slovu, ktoré mi vyjde z úst. A je to pochopiteľné. Po všetkom čo som spravil si nezaslúžim, aby si ma čo i len vypočula.
"Oh môj bože Finn, mrzí ma to." Prehovorila po chvíli a spravila niečo, čo som naozaj nečakal. Objala ma.
Ostal stáť ako prilepený k zemi, moje ruky vedľa môjho tela.
Lexi ma objíma.
Moje srdce začalo biť rýchlejšie a po prvýkrát mi nevadilo, že sa ma niekto takmer neznámy dotýka.
Keď som sa konečne spamätal a chcel ju objať naspäť, vykĺzla z mojej náruče a o krok ustúpila.
Dobrá práca v premrhaní jedinej šance ju objať, to sa totiž už znova nestane.
"Myslela som si, že si odišiel kvôli mne a..."
"Čo? Prečo by som odchádzal kvôli tebe?" Zamračil som sa.
Nehovorte mi, že si naozaj myslí, že som odišiel kvôli nej. Pretože ak áno, a cítila sa kvôli mne zle, som ten najväčší kretén na celom posranom svete.
"Vyletela som na teba. To som ešte nikdy nespravila. Nie som osoba, ktorá to robí. A potom som si myslela..."
"Lexi, jediný človek, ktorý to v ten večer posral som bol ja. Skutočne ma mrzí ako som sa k tebe správal. Nezaslúžila si si to. Mal som napísať alebo zavolať, ale popravde, hanbil som sa." Ťažko som zo seba dostal.
Ani si nepamätám kedy som naposledy bol k niekomu takto úprimný.
"Dúfam, že raz mi to odpustíš a budeme môcť byť...kamarátmi." Ťažko som zo seba dostal.
S tým ako sa na ňu pozeráš? Veľa šťastia kamarát.
"Oh." Objala samú seba. "Jasné, kamaráti." Pokúsila sa o malý úsmev.
"A ako potencionálny kamarát, môžem ťa zobrať domov?" Nadvihol som obočím. "Tvoj domov, nie môj." Vychŕlil som. "Ale ak by si chcela kávu...tu nemám doma. Možno vodku? Neviem či piješ. Ale ak máš chuť na kávu, môžeme nájsť nejaký podnik, ktorý je ešte stále otvorený a..." Zastavil som sa, keď som videl ako veľmi zadržiava smiech. Ruky som si dal do vreciek a zašepkal, "nie je to vtipné."
