Stlačila som kľučku a vošla dnu. Čakala som komisiu zloženú aspoň z troch ľudí, no keď som sa pozrela za stôl, ostala som prekvapená.
Za stolom sedel iba Retarrd.
Nerozumela som tomu. Bola som si istá, že tu boli minimálne ďalší dvaja ľudia, ktorých som videla na začiatku, keď sme si boli losovať čísla.
„Ahoj, Nao!“ pozdravil sa mi. „Už som začínal pochybovať o tom, že sa vôbec dostaneš na rad.“
„Ahoj,“ odzdravila som sa mu a sadla si na stoličku.
Možno keby tam boli ďalší ľudia, cítila by som sa nervózna. V stávke bolo toho tak veľa. Ale tým, že tu bol len on, vôbec som necítila trému a zabudla som nato, že sa rozprávam so svojim budúcim zamestnávateľom.
Pozrel na mňa a stále sa snažil o priateľský tón: „Ako sa máš?“
Nie, túto otázku som nenávidela.
„Mám sa mizerne,“ oprela som sa o operadlo. „Myslela som, že budeš mať pripravené lepšie otázky.“
Zaskočil ho tón, ktorým som sa s ním rozprávala. Bolo mi to jedno. Nechcela som byť odporná, ale ten sen ma strašne rozladil. To, čo sa udialo, bolo už dávno a my sme sa obaja zmenili. Nemalo zmysel pripomínať si tie časy, ktoré síce boli šťastné, ale zároveň nesmierne bolestivé.
„Prečo mizerne?“ skúsil to znova s úsmevom.
„Príšerne ma bolí hlava,“ povedala som mu rovno. „Tie ženské na chodbe mali strašné parfumy. Ja by som to zakázala. Veď sú to zbrane hromadného ničenia.“
Zasmial sa na mojom vtipe a potom vyhrabal z kopy papierov niečo, čo by mohlo byť mojim životopisom. Usudzovala som to na základe toho, že si to prečítal a občas sa na mňa pozrel.
„Nevyzerá to tak, že by si mala veľa pracovných skúseností v tejto oblasti.“
„Mám také šťastie, že nemám žiadne pracovné skúsenosti takmer v každej oblasti,“ odpovedala som. „Ale verím tomu, že budem dobrá manažérka.“
„Prečo si to myslíš?“ opäť úsmev.
„Pretože po prvé: nie som tvoja fanúšička. A po druhé: drezírovať ľudí sa naučím rýchlo a bude ma to navyše aj baviť.“
Smial sa a ja som sa kúsok uvoľnila. Nerada som si to priznávala, ale začínalo mi s ním byť fajn. Moja bolesť hlavy začínala pomaly ustupovať a ja som predpokladala, že to bolo vďaka čerstvému vzduchu v miestnosti.
„Čo máš nové?“ zmenil znova tému. „Ako sa má Mori?“
„Popravde, ani to len netuším. Bráško ušiel za hranice. Odvtedy som ho nevidela.“
„Naozaj?“ odpil si z kávy, ktorú mal položenú na stole a ja som zatúžila po ďalšej dávke kofeínu. „Tak to sú mi teda novinky.“
„Noviniek mám toľko, že by sme tu sedeli do zajtra.“
„Ja mám času dosť.“
„Ty možno, ale ja určite nie,“ odsekla som. „Doma ma čaká jeden hladný krk.“
„Ty máš dieťa?“ spýtal sa prekvapene.
„Panebože, určite nie,“ tentoraz som to bola ja, kto sa rozosmial. „Len neschopného otca.“
Nebol si istý, či žartujem, alebo to myslím vážne. Dúfala som, že si bude myslieť, že to bol vtip. Naozaj som ho nechcela obťažovať so svojim zúfalým životným príbehom.
YOU ARE READING
Rivalky
ChickLitNaomi po ťažkej autonehode strávila v nemocnici takmer rok. Po jej návrate domov zisťuje, že zo šťastnej štvorčlennej rodiny ostala len ona a jej otec alkoholik. Naomi sa prihlási do konkurzu na miesto manažérky populárneho rockového speváka Tarra...
