Rivalky

10. kapitola - Plameň

Pozrela som sa mu do očí a snažila sa ho odhadnúť. O čo mu ide? Mám za tým všetkým hľadať pozvánku do postele alebo je to len obyčajná káva, kým neprestane pršať?

Usmiala som sa. Kto by už len o mňa stál? O cynickú ženu, ktorá sa správa ako stará panna po štyridsiatke.

„Šálka horúcej kávy by mi rozhodne prospela," ubezpečila som ho.

Prebehli sme cez cestu a vošli presklenými dverami do reštaurácie na prízemí. Sadli sme si za voľný stôl pri okne. Usalašila som sa na stoličke a sledovala ako si vyzliekol hnedý sveter s véčkovým výstrihom. Kým sa ho snažil pretiahnuť cez hlavu, nadvihol si ním aj okraj trička a ja som zazrela zopár vypracovaných tehličiek na bruchu.

Tomu hovorím hotová pastva pre oči.

Prehodil sveter cez operadlo stoličky a obrátil sa ku mne. V uchu sa mu zaleskol strieborný krúžok, po oboch ramenách sa mu ťahali čierne tetovania nasledované koženými vybíjanými náramkami. Obdivovala som zložité ornamenty na jeho rukách a uvedomila si, že bol učebnicovým príkladom člena rockovej kapely. Teda, aspoň tým, ktorého vyskladá ľudská predstavivosť plná predsudkov.

Pricupkala k nám mladá čašníčka a horlivo zapísala našu objednávku. Neušlo mi, že po očku poškuľovala po Mikeovi.

Uchechtla som sa. Mladé dievčatá boli také hlúpe. Zlí chlapci boli poslednú dobu v móde. Nikdy som to nechápala. Prečo by niekto chcel budovať trvalý vzťah s niekým, kto sa správa ako totálny hajzel a podvádza svoje dievča na každom kroku? A tí dobrí medzitým ostávajú stáť na prahu dverí s rozkvitnutými kyticami v ruke a so zvädnutým úsmevom na tvári.

Znova som si premerala Mikea. Fajn, na trvalý vzťah je nepoužiteľný, ale na nejakú jednorazovú akciu bol ako stvorený. Dokonalý zlý chlapec.

Bol úplne iný, než Lucas.

Moja fantázia farbisto namaľovala obraz Lucasa s kyticou v ruke do mojej mysle. Áno. On bol ten ideálny adept. Pozorný, milý a sladký. Dával na mňa pozor už v roli kamaráta a ja som si bola istá, že ako priateľ by ma pred všetkým ochránil.

Vedela som si predstaviť, ako o desať rokov v jedno jesenné nedeľné dopoludnie vyjdeme von spolu s našimi deťmi púšťať šarkana. A on si vyloží najmladšiu dcéru na svoje plecia a bude sa s ňou smiať na tom, ako sa ja budem snažiť skrotiť jej staršieho súrodenca, ktorý bude medzitým bláznivo poskakovať so šarkanom na motúze.

Zavrtela som hlavou a odohnala túto scénu ako vystrihnutú z nejakého epilógu romantického filmu. Znova som sa zasmiala nad svojou patetickou mysľou.

Mike ma po celý ten čas sledoval a opätoval môj úsmev. Pohodlne som sa oprela o operadlo. Vážne. My ženy sme tak zvrátené kreatúry. Odohnala som niekoho, kto si ma vážil a namiesto toho tu teraz sedím a pohrávam sa s myšlienkou o príležitostnom sexe s rockovým bohom kráčajúcim po zemi.

„Strašné počasie, však?" vytešená čašníčka už bola opäť pri nás s našimi kávami.

Obaja sme si objednali čiernu bez cukru a bez mlieka. Sme spolu päť minút a už sme našli jednu spoločnú vec.

„To teda je," odpovedal Mike čašníčke a tá sa na neho žiarivo usmievala.

Odvrátila som pohľad od flirtujúcej dvojice a dívala sa von oknom.

„Prečo si taká neprístupná, Nao?"

Perfektne. Najprv si moja myseľ vyskladá predstavu v ktorej sa objavuje Lucas ako môj manžel a otec našich detí a vzápätí mi pre istotu zopakuje Retarrdove slová. Do toho sa mi vybavila rovno aj jeho tvár.