Rivalky

8. kapitola - Otravný sused

Keď som sa ráno zobudila, Lucas v izbe nebol. Prevrátila som sa na posteli a snažila sa ignorovať jeho vôňu, ktorá bola všade naokolo. Odohnala som hlúpu myšlienku o zaborení tváre do vankúša, aby som ju mohla naďalej vdychovať a vstala. Využila som jeho neprítomnosť a prezliekla sa. Potom som otvorila dvere na izbe a zamierila do kúpeľne. No hneď v chodbe ma zastavila vôňa smažených vajíčok a slaninky.

„Naomi?" zavolal Lucas z kuchyne. „Poď sa najesť!"

Zvrtla som sa a vošla do kuchyne. Lucas práve vyklopil z panvice na tanier úchvatné volské oká. Nadýchla som sa a vôňa teplého jedla spôsobila, že som začala slintať ako Pavlovov pes.

„To je pre mňa?" spýtala som sa prihlúplo.

Rozosmial sa. „Hádam ťa nenechám hladovať," hodil panvicu naspäť na sporák a tanier položil na stôl v rohu.

Sadla som si na stoličku pred obrovský plne naložený tanier. „Snažíš sa ma jedlom prehovoriť, aby som zostala?" uškrnula som sa na neho.

Rozosmial sa a otvoril okno, aby vyvetral pach horúceho oleja. O minútu nato už sedel s hrnčekom kávy oproti mne. Predpokladala som, že jedol kým som spala a tak som sa pustila do raňajok osamote.

Po včerajšej noci som sa pri ňom cítila trápne a sústredila sa radšej na jedlo. Lucas to akceptoval. Nič medzi nami nevznikne. Je zbytočné niečo riešiť. Tvárili sme sa, že ten včerajší bozk sa vlastne nikdy neodohral.

„Ďakujem," zdvihla som sa, že idem umyť tanier, ale Lucas mi ho vychmatol z ruky.

„Postarám sa o to," povedal.

O niekoľko minút som už upravená a obutá stála v chodbe s taškou prevesenou cez plece. Stál pri mne a celou chodbou sa niesla ťaživá atmosféra, ktorá mi zvierala hrdlo.

„Tak idem," povedala som napokon rozpačito. „Pozdrav odo mňa Annie."

„Jasné," usmial sa.

Zvrtla som sa k dverám.

„Naomi?"

„Hm?"

„Vždy budem na teba čakať."

Posledný raz som sa mu pozrela do očí a pery sa mi zavlnili. Nezaslúžila som si to od neho. Stlačila som kľučku a bez slova vyšla von. Bol čas ísť ďalej...

Keď som o polhodinu vystúpila na autobusovej stanici, vytiahla som z vrecka telefón a v poznámkach vyhľadala adresu, na ktorú som sa mala dostať. Pár dní predtým som pátrala na internete, kam to vlastne idem a zapísala som si aj čísla mestských liniek.

Prešla som pešo k najbližšej zástavke a pozrela na cestovný poriadok. Do príchodu autobusu ostávalo pár minút.

Oprela som sa chrbtom o sklenenú stenu zástavky a zdvihla hlavu. Pomedzi vysoké obrysy budov som kdesi v diaľke zazrela modrú oblohu pretkanú hustými vatovými oblakmi. Nebola som žiaden odborník na počasie, ale mala som pocit, že dnes sa spustí poriadny lejak.

Bol začiatok leta so svojim typickým dusným počasím. Cestovala som ráno, takže sa vzduch ešte nestihol poriadne zohriať, no už teraz som vedela, že sa dnes poriadne zapotím nielen kvôli tomu, čo ma dnes čaká.

Napokon som o pár minút vystúpila na zástavke a prešla niekoľko krokov až kým som nezastala pred vysokou novou bytovkou. Nachádzala som sa neďaleko centra mesta. Vedela som si predstaviť, že byt v takejto lokalite musí byť poriadne drahý. Ak nezískam toto miesto, budem musieť nájom zaplatiť sama. Také boli podmienky.