Rivalky

9. kapitola - Výbuch

Boli to ostré slnečné lúče, ktoré ma prebudili. Slnko svietilo cez okno rovno na posteľ, kde som spala a tak nečudo, že sa mi snívali sny o tom ako mi horí hlava. Oťapená som sa posadila na posteli a prehrabla si horúce tmavé vlasy.

Vzduch v mojej izbe bol suchý a keď som svojim prudkým vyskočením z postele rozvírila čiastočky prachu naokolo, pochopila som, že je čas vyvetrať.

Oblečená len v rozťahanom čiernom tričku a farebných teplákových šortkách som roztvorila balkón dokorán. Vonku bolo ešte stále o pár stupňov chladnejšie, než dnu. Zazívala som a narýchlo si rukou prečesala vlasy. Potom som urobila krok vpred a bosou nohou skočila na studené dlaždice podlahy terasy.

„Dobré ráno," začula som zo strany.

Otočila som sa a zazrela Tarra, ktorý pohodlne sedel rozvalený na plastovom kresle a vedľa na okne mal položený hrnček s kávou.

„Dobré," zažmurkala som a ľutovala moment, kedy som vykročila z izby.

„Nedáš si so mnou raňajky?" spýtal sa ma.

„Nie, nedám."

„Škoda," zatiahol predstieraným skormúteným tónom. „A to mám nakúpené čerstvé croissanty."

Odniekadiaľ zavial chladný vánok a rozvíril mi vlasy. Priniesol mi so sebou aj vôňu Retarrdovej kávy. Otočila som sa, aby som nemusela dýchať tú lahodnú vôňu a snažila sa potlačiť škvŕkanie v žalúdku.

Vietor znova zafúkal a mne na rukách naskákali drobné zimomriavky.

„Je ti chladno? Mala by si prísť zohriať sa ku mne," nahol sa cez zábradlie, aby bol bližšie pri mne.

„Nie je mi chladno a nepotrebujem sa u teba zohrievať," nahnevane som sa k nemu otočila.

„Ja by som povedal niečo iné," zasmial sa a pichol do vzduchu vystretým ukazovákom. „Nemáš podprsenku, že?"

Chcela som mu niečo znova odseknúť, keď mi došiel význam jeho slov. Sklonila som pohľad na svoje čierne tričko a zazrela trčiace bradavky.

„Doriti!" rýchlo som si obranne prekrížila ruky na hrudníku a otočila sa na odchod.

„Čakám ťa!" zavolal za mnou, no to som už zatresla dvere na balkóne.

Zastala som pred zrkadlom, ktoré bolo nad mojim nočným stolíkom a prezrela sa. Ako si to mohol všimnúť, keď mám čierne tričko, ktoré navyše nie je ani obtiahnuté? Bolo to vidno iba keď sa človek poriadne zadíval... ten retard!

Roztvorila som dvere a vystrčila von hlavu: „Ty prasa!"

Tarr však na balkóne už nebol. Namiesto toho mi venoval prekvapený pohľad manažér. Stál tam opretý o zábradlie a s niekým telefonoval.

Uuups.

Snažila som sa nejako dostať z rozpakov, ale môj mozog sa nato rozhodol vykašľať. Tak som len zamrmlala zdvorilostné „Dobré ráno." a zmizla opäť vo svojej izbe.

O 15 minút som už bola oblečená a upravená a zaklopala na dvere Tarrovho bytu. Nechcelo sa mi ísť hľadať najbližší obchod. Potrebujem deň nato, aby som sa tu mohla potúlať a zistiť, čo sa kde nachádza.

„Čau, Nao," uškrnul sa na mňa Tarr, keď mi otvoril dvere.

„Čau," prešla som popri ňom dnu.

Moja naivná predstava o príjemných raňajkách sa rozplynula len čo som vošla z jeho predsiene do obrovskej kuchyne spojenej s obývačkou. Za stolom pri balkóne sedela Vera. Hneď nato sa otvorili dvere a dnu vošiel aj manažér.