Rivalky

16. kapitola - Kamarátky

Nasledujúce ráno som stála v Tarrovom byte. Vera sedela za stolom vedľa manažéra, oblečená v rifľových šortkách a košeli, ktorú mala zaviazanú na uzol pod prsiami. Prvých pár gombíkov mala rozopnutých, takže jej mohutné prsia vykúkali na svet a pokúšali sa priťahovať pozornosť ľudí naokolo. Takisto vystavovala na obdiv svoje brucho. Vyzerala príťažlivo, ale takto by sa manažérka obliekať nemala. A na druhej strane, jej mesiac manažovania sa práve skončil, takže čo ma do toho ako sa oblieka?

Neušlo mi, že na mňa poriadne zízala. Asi nečakala, že aj ja sa dokážem pomocou šiat transformovať na ženu. Musím uznať, že posledné dni som nechodila oblečená nejako obzvlášť lákavo. Ani mi na tom nezáležalo. Ale od dnešného dňa sa všetko zmenilo. Budem reprezentovať Tarra ako manažérka. Musím vyzerať tak ako sa patrí.

Jeon vzal diár polstranového formátu a v krátkosti ho prelistoval. Vera zatiaľ šibla pohľadom po Retarrdovi, čo mi neušlo. Jeon vedel o ich vzťahu už na začiatku, keď mi predkladal svoj návrh o spolupráci. Rozhodol sa však tváriť, že o tom nevie a ja som to neriešila.

Usmiala som sa na Veru a sadla si tiež za stôl. Pokiaľ bude moja pozícia manažérky ohrozená, ihneď budem argumentovať tým, že Vera porušila dohodu, ktorú sme podpísali.

Občas som sa na ňu pozrela a popritom počúvala, čo mi vysvetľoval Jeon ohľadom tohto mesiaca.

Ako ľahko sa veci môžu zmeniť. Myslela som, že stredná škola bude patriť k najkrajšiemu obdobiu môjho života. Napokon sa stala tým najhorším obdobím.

Kdesi na začiatku bolo všetko fajn. My dve sme sa dali do reči, našli pár spoločných tém a začali sa kamarátiť. Potom sme sedeli vedľa seba v lavici a tá veselšia časť mojich školských dní sa začala.

Vera bola tak trocha iná než dievčatá, s ktorými som sa zvyčajne priatelila. Už na strednej vyskúšala v posteli tých najzaujímavejších chalanov z ročníka. Nikdy som tomu nerozumela. Vedela o tom, že chalan z vedľajšej triedy mal komplexy, pretože mu nakrivo stál, ale ani len netušila ako sa chrániť pred pohlavnými chorobami.

„Neuveríš, čo sa mi stalo," povedala mi Vera jedno ráno, keď sme spoločne kráčali po chodníku rovno do školy.

„Čo?"

„Zrazilo ma auto cez víkend," zahlásila.

Dívala som sa na ňu, na jej tvári nebola jedna jediná odrenina, nemala na sebe žiadnu náplasť ani kúsok obväzu.

„Ako sa to stalo?" spýtala som sa.

Prečo by mi o niečom takom klamala?

„Kráčala som cez prechod po ceste a nabral ma nejaký bohatý týpek na riadne drahom čiernom aute."

A ja som jej uverila...

Teraz sa na tom len smejem. Mala zmysel pre drámu a štýl. Nemohol ju zraziť starý hrdzavý trabant, ale luxusné čierne auto.

Na začiatku sa mi to nezdalo podozrivé. Bola som mladá, hlúpa a naivná. Netvrdím, že teraz by som bola iná, ale vtedy to bolo ešte horšie. Nechápala som tomu, že by tu mohol byť niekto, kto by tak veľmi dokázať klamať.

Ja som mala obyčajný život. Aspoň som si to o sebe myslela. Ale ona sa aj napriek tomu snažila prekonať ma svojou zaujímavosťou.

A tak som sa postupom času dozvedala o čoraz veľkolepejších zážitkoch a udalostiach, ktoré menili jej život. Na začiatku som híkala a ochkala, ale po určitej dobe som začala byť skeptická.