Rivalky

2. kapitola - Odpoveď

Po pár sekundách, ktoré mi pripadali ako niekoľko storočí, Lucas povolil objatie a pozrel sa na mňa.

„Naomi?“

Odstúpila som od neho. Schovala som si tvár do dlaní, po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Nechcela som, aby to videl. Prečo som sa musela práve teraz tak rozcitlivieť? Otočila som sa bokom a siahla do vrecka. Vytiahla som vreckovku a priložila si ju k zmáčanej tvári. Keď som ju odtiahla, uvidela som, že môj makeup začal pomaly zliezať dole. Doriti!

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa ma Lucas opatrne.

„Ale áno,“ konečne som sa donútila pozrieť sa mu do očí. „Prepáč, len moja hlava. Zase ma bolí.“

Moja hlava tak pulzovala, až som mala pocit, že sa mi onedlho rozletí na márne kúsky. Aj napriek tomu sme ale obaja vedeli, že to bola len moja chabá výhovorka.

„Znova?“ opýtal sa so starosťou v hlase. „Nemala by si zájsť na nejaké vyšetrenie?“

„Nie, som v pohode,“ odvetila som rázne. „Len som si nevzala svoje lieky. Mala som si ich vziať hneď ako som cítila, že ma začína zase bolieť.“

„Chceš si niekam sadnúť alebo niečo?“

„Nie, nie,“ pokrútila som hlavou. „Poďme do toho obchodu.“

Nikto z nás nespomenul, čo sa udialo vonku. Správali sme sa, akoby taká situácia ani nenastala. Postupne sme nahádzali do vozíka všetky potraviny a napokon sme s plnými igelitkami kráčali smerom k reštaurácii.

Keby sme mali reštauráciu vo väčšom meste, zrejme by sme potrebovali auto. Ale ľudí, ktorí u nás jedávali, bolo čoraz menej a tak sa nám podarilo odniesť nákup v štyroch taškách.

Chladný nočný vzduch pôsobil na moju hlavu ako upokojujúci balzam. Zhlboka som dýchala a modlila sa, aby mi bolesti prešli čo najskôr.

„Naomi,“ ozval sa do ticha Lucas.

„Čo?“ pokračovala som v chôdzi a odmietala sa na neho pozrieť.

„Akú mi dáš odpoveď?“ spýtal sa.

„Nepoložil si mi žiadnu otázku,“ odpovedala som rýchlo.

„No tak,“ povedal mierne. „Nechytaj ma za slovíčka. Veľmi dobre vieš o čom hovorím. Kuracie stehná každý deň?“ snažil sa odľahčiť situáciu.

Vedela som, čo mal na mysli. Iba hlupák by nevedel. Ale nechcela som. Láska, to je tá posledná vec, ktorú som potrebovala vo svojom živote. Kedysi... kedysi som verila, že ľudia, ktorí sa majú radi, prekonajú spolu čokoľvek. Že láska je niečo, čo skutočne aj hory prenáša. Ale nič také. Je to len obyčajná básnikmi preceňovaná chemická reakcia, ktorá po určitej dobe prejde. A už viac neostane nič.

„Pozri, Lucas,“ zastala som a pozrela sa na neho. „Si len kamarát. Chápeš?“

„Naozaj to nechceš ani skúsiť?“

Pokrútila som hlavou.

„Keby si povedala áno, mohli by sme bývať spolu. Ochránil by som ťa pred tvojim otcom.“

Zovrela som pery, aby nevidel, že sa mi zatriasli. Potom som sa nadýchla. „Čo ty vieš o mojom otcovi?“ snažila som sa ho to opýtať čo najpokojnejšie ako som len vedela.

„Nemysli si, že sme si to nevšimli,“ prevesil si obe tašky na jednu ruku, aby mal voľnú pravicu a natiahol sa za mojou tvárou. Palcom prešiel po modrine na mojom líci a potom spočinul na natrhnutom kútiku úst. „Vieme, aká chodíš dobitá, Naomi. Nehovoríš o tom a netlačíme ťa do toho. Fajn, keď budeš mať chuť, môžeš nám o tom povedať sama. Ale nie sme slepí. On ti ubližuje.“