Rivalky

11. kapitola - Nenávisť spája

Vošla som do svojej izby a pleskla za sebou dverami. Bola som nahnevaná. Tak veľmi nahnevaná na Tarra. Prečo sa neustále správa tak akoby mu na mne záležalo? Dáva na mňa pozor a chce ma ochrániť. Nepotrebujem ochranu. A už tobôž nie ochranu od nejakého muža!

Vo svojom živote som iba jediný raz chcela byť chránená mužom - mojim otcom. Škoda len, že som sa v ňom úplne sklamala a napokon sa stal tým, pred kým ma bolo treba chrániť. Bola som si istá, že už nikdy nebudem veriť žiadnemu chlapovi.

A vlastne, všetci, ktorým som kedy verila, ma zradili. Najprv rodičia, potom aj brat, napokon Vera. Všetci. Čo som komu urobila, že tu musím bývať s Verou? Tým jediným človekom na planéte, ktorého som už nikdy v živote nechcela vidieť?

Práve som sa zvalila na posteľ, keď mi zazvonil mobil. Pretočila som sa a zazrela manažérove číslo. Čo ten zase chce? Tento mesiac som predsa mala mať od všetkého pokoj.

„Prosím?"

„Máte teraz čas?"

„Mám byť nepretržite k dispozícii," odvetila som. „Samozrejme, že mám čas."

„Šli by ste so mnou na kávu?"

Druhé pozvanie od muža za jeden deň? Čo sa dnes svet načisto zbláznil?

„V poriadku," odpovedala som.

Nadiktoval mi adresu a názov podniku a ja som na mobile zapla mapu. Pozrela si názvy ulíc a zistila, že to je neďaleko. To bolo od neho milé. Aspoň som sa nemusela trepať niekde cez polovicu mesta.

O pár minút som vošla do staromódne zariadenej kaviarne. Sánka mi padla úplne na zem, keď som videla v akom podniku sa nachádzam.

Momentálne tam bolo plno, zozadu som počula hrať nejakú džezovú pomalú skladbu a popri mne práve šikovne prebehla dievčina s táckou v ruke, ktorá bola asi čašníčkou. To, že robí čašníčku mladé dievča, to ma absolútne netrápilo. Mňa trápilo to, čo mala oblečené na sebe.

Krátke čierne šaty so širokou sukňou, navrchu dozdobené krásnou žiarivo bielou zásterkou s volánikmi.

„Vitajte naspäť, pani," povedalo mi to červenovlasé dievča oblečené ako slúžka a potom sa ponáhľalo zaniesť kávy hosťom sediacim za stolom.

Obzrela som sa po obsadených stoloch a za jedným z nich uvidela sedieť manažéra. Fajn, nádych, umelý úsmev a môžeme vyraziť. Pobrala som sa rovno k nemu a mala čo robiť aby sa nerozosmiala nad jeho voľbou podniku. Takže sa mu páčia slúžky? Asi má rád ženy, ktoré ho na slovo poslúchajú. To by som na neho teda nepovedala.

Sedel na stoličke pohodlne opretý, navlečený v tmavom obleku, ktorý mu dokonale sadol a bol dôsledne vyžehlený.

„Tak som teda tu," odpovedala som a sadla si oproti nemu.

Jeho modré oči priam žiarili spod vlasov farby piesku. Napravil si na nose okuliare, ktoré občas nosil a potom sa na mňa usmial. Na rozdiel od Tarrovho úsmevu, bol ten jeho mrazivý a pôsobil dokonca strojenejšie než ten môj. No čo, aspoň sa snaží byť milý aj keď ma zrejme nemá rád. Bodaj by ma aj mal, keď som mu omylom vynadala do prasiat.

„Čo potrebujete?" spýtala som sa ho.

„Len sa s tebou porozprávať," povedal. „A nemusíš mi vykať. Ak sa staneš Tarrovou manažérkou, tak budeme kolegovia. Som Jeon," natiahol ku mne ruku.

„Naomi," stisla som mu ju.

„Teší ma."

Jeho dlaň bola ľadová. Rovnako aj jeho tón hlasu a prístup ku mne. Bola som z toho všetkého zmätená. Ak sa so mnou nechce kamarátiť, tak sa nemusí.