Rivalky

3. kapitola - Stretnutie s Retarrdom

Stála som vo svojej izbe pred zrkadlom. Bolo ešte ráno, vonku len začínalo svitať a spoza steny sa ozývalo hlasné chrápanie môjho otca. No to ma nezobudilo. Pred polhodinou mi zabzučal budík na mobile. Dnes ma totiž čakalo ďalšie kolo v boji o Tarrovu manažérku. Tentoraz to boli osobné pohovory.

Obliekla som sa preto do toho najlepšieho, čo som doma mala. Teraz som mala na sebe tmavý kostým a svoje dlhé čierne vlasy som zopla do vysokého chvosta. Bola by som si vyčesala drdol, ale keďže ma čakala cesta do hlavného mesta, vedela som, že kým sa tam dostanem, z môjho uzlu vo vlasoch by bolo tak akurát vtáčie hniezdo.

Nerada sa maľujem a preto som siahla len po riasenke a na pery si naniesla balzam.

Bol čas odísť na zástavku, aby som stihla autobus. Vzala som si kabelku, do ktorej som narvala všetky potrebné dokumenty a ešte aj navyše fľašu s vodou a moje tabletky.

Moja hlava sa opäť ozvala. Vedela som, že nato dôjde, pretože po cestovaní som sa vždy cítila tak akoby ma niekto ovalil kladivom. Preto som hneď v autobuse vytiahla dve zázračné biele lentilky a zapila ich minerálkou.

V hlavnom meste som už párkrát bola a nerobilo mi problém nájsť budovu, v ktorej sa mali konať všetky pohovory. Našla som to podľa adresy a vstúpila dnu.

Ocitla som sa v menšej presklennej budove, kde nervózne postávalo niekoľko žien. Skoro všetky v mojom veku, možno nejaké 3-4 patrili medzi staršie ročníky. Okrem tejto džungle žien tam boli možno dvaja muži.

Bola som si istá, že všetci čakajú na pohovor presne tak ako ja.

Prešla som popri hlúčiku žien a závan zmesky parfumov mi vylepil facku. Super. Ešte kúsok tohto smradu a moja hlava sa za chvíľu znova ozve. Kvôli svojej hlúpej hlave som nosila iba veľmi jemný parfum a na takéto agresívne vône som jednoducho nebola zvyknutá. Tieto fešandy mali zrejme pocit, že čím viac budú smrdieť, tým viac zapôsobia.

Vyšla som po schodoch. Potrebovala som čerstvý vzduch a ešte kávu. Dúfala som, že niekde na poschodí možno nájdem nejaký automat. Ak nie, bude mi musieť stačiť len obyčajná minerálka, ktorú som si so sebou priniesla. Tej som sa chcela ale vyhnúť, pretože sa mi už zohriala.

Bola som na vyššom poschodí, kde nebolo ani nohy. Bolo tam aj oveľa tichšie, keď som to porovnala s chodbou, kde čakali ďalší adepti na pohovor. Myslela som, že to už vzdám, keď som v rohu zazrela svietiť automat.

Vďakabohu!

Dobehla som k automatu a vytiahla z vrecka pár drobných. O niekoľko sekúnd som sa už opierala o zábradlie s kelímkom kávy v ruke a vstrebávala prvú dávku kofeínu. Svet je oveľa krajší, keď sa mi dostane do krvi káva.

Dívala som sa na ľudí dole a bola som si istá, že môj postup na pohovor je omyl. Čo iné by to mohlo byť? Mám príšerné známky zo strednej školy, na vysokú som sa nedostala. Prax žiadna.

Zacítila mužskú vôňu a to ma vytrhlo z myšlienok. Na rozdiel od tých silných ženských parfumov toto bola jemná mužská voňavka, ktorá mi zmyselne pohladila nos. Žiaden agresívny smrad, vďaka ktorému cítite niektorých mužov na kilometer.

„Nao?“ začula som hlas.

Otočila som sa.

Pri automate stál Tarr. Vyzeral presne ako na tom plagáte. Strapaté hnedé vlasy, zelené oči, nahodený v rifliach a v rozopnutej koženej bunde, pod ktorou bolo čierne tričko s nejakým nápisom.

Bola som prekvapená, že ma spoznal. Bolo to tak dávno.

„Hej, to som ja!“ pokúsila som sa o úsmev, ktorý skončil rovnako prihlúplym výrazom ako ten jeho na plagáte.