Rivalky

19. kapitola - Kolaps

„Čau, Mike," usmiala som sa na neho, keď konečne dorazil do kaviarne.

Bol strapatý, zarastený a mne bolo jasné, že dnes v noci určite nespal doma. Pár dní sme sa nevideli. Spočiatku som sa mu vyhýbala, ale časom som pochopila, že je najvyšší čas to všetko ukončiť a pohnúť sa ďalej.

„Ahoj," povedal a posadil sa oproti mne za stôl.

„Len som chcela niečo s tebou prebrať," začala som a nervózne si uhladila vlasy.

„Čo také?" pôsobil na mňa veľmi unavene, netušila som, čo sa deje.

„Viem, že je zvláštne povedať, že sa s tebou rozchádzam, pretože sme my dvaja v skutočnosti spolu vlastne ani nechodili, ale je to tak."

„Oh, ok," poškrabal sa vo vlasoch. „To je všetko?"

„Áno, to je všetko."

Zdvihla som sa a rozhodla sa radšej pre odchod. Mala som pocit, že my dvaja si už viac nemáme čo povedať. A tak som napokon pred ním ušla. Ako nejaký zbabelec. Ale na tom už viac nezáležalo...

Zazívala som a oprela sa chrbtom o stenu. Vystrela som kolená a dívala sa na špičky svojich topánok. Nachádzala som sa v rádiu.

Tarr sedel vo vnútri a práve viedol rozhovor s moderátorom. Čoskoro mali v rádiu prehrať jeho nový singel a pri tejto príležitosti mu venovali drobné okienko v programe. Ja som medzitým trčala na chodbe a premýšľala, čo urobíme ďalej.

Musíme počkať, či sa jeho pesnička v rádiu uchytí. Ak áno, bude to pre nás oveľa jednoduchšie. Ak nie, budeme musieť byť o kúsoček kreatívnejší.

Zaškvŕkalo mi v bruchu. Dnes som ešte neraňajkovala. Vlastne, raňajkovala som len málokedy. Annie ma v reštaurácii štopala ako hus, ale tu nejako na jedenie neostával čas.

Prešla som chodbou, aby som si mohla v automate kúpiť kávu a oklamať tak hlad. Opäť ma bolela hlava, čo bolo v tieto dni pomaly pravidlom, tak som z vrecka vytiahla malú plastovú škatuľku a zapila kávou jednu tabletku.

Bola som na chodbe s kávou asi 15 minút, ale tabletka nezabrala ani zďaleka. A mala som pocit, že asi ani nezaberie. Poslednou dobou mi vôbec nezaberali. Pozrela som sa na hodinky. Bolo desať hodín ráno. Čoskoro sme mali stretnutie s nejakou novinárkou.

Vrátila som sa späť práve vtedy, keď obrovský červený nápis „On Air" zhasol. Moderátorka Retarrda práve rozpačito pozývala na večeru. Zaujímavé, ako sa zmenila, len čo zhaslo červené svetielko.

Vzdychla som si. Počas týchto dvoch týždňov som bola svedkom toho ako sa o Tarretarda šli ženy doslova pobiť. Každej z nich sľúbil, že sa ozve, ale ja som mu robila na každý deň taký akčný program, že nato nemal čas, ani keby chcel.

„Tarr," zavrčala som na neho. „Musíme ísť."

„Idem, idem," odpovedal poslušne.

Počas týchto dní bol naozaj slušný. Nepodpichoval ma a ani sa nesnažil byť vtipný. Mne to tak vyhovovalo. Len som sa obávala toho, že ho to už prestane každú chvíľu baviť. Nebolo to v jeho povahe. Len s pokojom prijímať všetko, čo sa okolo neho deje.

„Prečo si na mňa taká zlá?" spýtal sa ma počas šoférovania.

Nebolo to žiadne provokovanie, iba vážna otázka.

Mykla som plecom. Sama som to nevedela. Jeon povedal, že mám byť jeho bútľavou vŕbou, ale ja som to nedokázala. Správala som sa voči nemu chladne a profesionálne. Na druhej strane, užívala som si jeho blízkosť spôsobom ako nikto iný. Po niekoľkých dňoch som prišla nato, že hoci moje tabletky na migrény nezaberali, jeho blízkosť a vôňa pôsobili oveľa rýchlejšie a lepšie. Radšej som nepremýšľala nad tým, čo to vlastne pre mňa znamená.