Rivalky

13. kapitola - Brat

Dívala som sa na neho a premýšľala. Koľko rokov dozadu som ho videla naposledy? Za tú dobu, čo sme sa nevideli, sa poriadne zmenil. Zmužnel, nabral svaly a celá jeho osobnosť vyžarovala šarmom.

Keby to nebol môj brat, určite by som sa na ulici za ním otočila.

„Ahoj," povedala som.

Netreba ani hovoriť, aká bola táto situácia trápna. Učebnicová reakcia bola rozbehnúť sa, hodiť sa mu okolo krku, vypustiť z oka slzičku-dve a povedať, ako veľmi mi chýbal. V celej chodbe by tak zavládol smiech a radosť z opätovného stretnutia.

Ako si sa mal? Kde si vlastne bol? Bolo toho toľko, čo som sa ho chcela opýtať. Ale tá najdôležitejšia otázka bola: Prečo si ma opustil?

Ale našu chodbu zaplnila napätá atmosféra. Obaja sme tam nepohnuto stáli a odhadovali jeden druhého.

„Vidím, že si po matke," zhodnotil hrubým tónom, keď si všimol Lucasa.

Obzrela som sa a môj pohľad sa stretol s tým Lucasovým. Zažmurkal, aby odohnal prekvapenie zo svojich očí a zaťal sánku. Zrejme očakával srdečné privítanie alebo niečo podobné.

V tom momente som si uvedomila, ako veľmi sa líšime od ostatných rodín. Pochádzame z nefunkčnej rodiny, naši rodičia nás naučili iba ako ostatným ubližovať a zrádzať ich. Žijeme tak, mysliac si, že to je správne.

„Nie som ako moja mama," povedala som. Povedal len jednu vetu a tou sa mu podarilo tak veľmi mi ublížiť. Prečo sa tak ku mne správa? „Toto je môj kamarát Lucas."

„Teší ma," zakričal spoza mňa Lucas.

„Aj mňa," odpovedal mu Mori, no svoj pohľad ihneď preniesol na mňa.

Tváril sa ako prísny otec, ktorého dcéra prišla domov nad ránom opitá. Odkiaľ sa nabral tento jeho postoj?

„Prečo si nechala otca samého v takom stave?"

„Hovoríš mi to akoby som to bola ja, kto ho nasilu opil."

„Ako si ho tu mohla nechať samého?" zopakoval ako pokazený gramofón.

„Ako si ty nás mohol nechať samých?" strelila som po ňom tiež otázku. „Ty si jednoducho jedného dňa len tak zmizol a ani si len o sebe nedal nič vedieť. Vieš ako hlúpo sme sa cítili, keď sa nás ľudia pýtali, ako sa ti darí v zahraničí a my sme ani len netušili kde si?"

Nechcela som po ňom kričať, ale než som si to stihla uvedomiť, vrieskala som po ňom. Lucas zavrel vstupné dvere, aby susedia nemali predstavenie drámy zadarmo.

Myslela som si, že som v pohode. Že som sa po toľkých rokoch preniesla cez to, že ma opustil môj brat, na ktorého som bola zvyknutá, s ktorým som trávila celé svoje detstvo a ktorého som naozaj mala rada. Lebo kedykoľvek som si na neho počas týchto dní pomyslela, necítila som nič. Žiaden smútok, žiaden hnev. Jednoducho v mojom vnútri bolo len prázdno. Ale teraz tu stál predo mnou a nebol to žiadny prelud. A čím dlhšie som sa na neho dívala, tým viac emócií sa vo mne začínalo prebúdzať.

Chcela som sa s ním zvítať ako sa patrí. Chcela som ho objať a povedať, že mi naozaj veľmi chýbal. Čo sa stalo? Ako je možné, že sme z toho všetkého urobili tento neporiadok? Prečo tu teraz stojíme a kričíme po sebe namiesto toho, aby sme si s úsmevom rozprávali, čo nás postretlo?

„Mysleli sme si, že si nezvestný. Takmer sme po tebe dali vyhlásiť pátranie. A potom sme stretli tvojho spolužiaka a ten sa spýtal ako sa ti darí v Anglicku. Odišiel si tam pracovať a nič si nám nepovedal? Nepovedal si nič svojej rodine, hoci tvoji kamoši o tebe vedeli všetko?"