Rivalky

12. kapitola - Zradná a zradená

Práve som sa vracala z obeda z nejakej blízkej pizzerie a uvedomila si, že som v poriadnej kaši. Prijala som peniaze od Jeona. Takže ak s tým vyjdem na povrch, zahlási, že som tie peniaze v skutočnosti ukradla a som v háji. Všetci budú veriť radšej svojmu vzorovému zamestnancovi ako cudzej ženskej, o ktorej si budú myslieť, že prahne po vyvolaní senzácie.

Doriti!

Čo keď to je jeho pôvodný plán? Teraz niekomu nahlási, že mu zmizli prachy a keď prehľadajú moje veci, nájdu ich tam. Mám si tie peniaze nechať, alebo ich radšej hneď minúť?

Zastala som pred vchodovými dverami a hrabala sa v kabelke, aby som našla kľúče.

Nevedela som, ktorá možnosť je tá lepšia a napokon som sa rozhodla, že ich miniem. Nevravel nič o tom, že ich nesmiem použiť. Mám dnes voľno, môžem skočiť k nám do mesta a všetko to vyplatiť.

Vybehla som po schodoch a ostala stáť. Scéna, ktorá sa odohrávala na chodbe pred našim bytom, mi prilepila nohy k podlahe.

Tarr stál spolu s Verou na chodbe. Vlastne, Vera bola jediná, čo stála, Tarr sa o ňu opieral celou váhou a tlačil ju svojim telom o dvere bytu. Jednu jej nohu mal prevesenú cez svoj bok a pridržiaval si ju pri sebe za zadok. Práve ju bozkával na krk a ona so zavretými očami vzdychala do jeho vlasov.

Zvraštila som tvár od hnusu, oči ma zaštípali. Netušila som, čo sa práve teraz so mnou stalo, ale myslela som, že ešte sekunda a rozpadnem sa tu na prach.

Vera otvorila oči a konečne ma zazrela. Naše pohľady sa stretli, ale ona neprestala. Ďalej sa uprene na mňa dívala a nechala Retarrda pokračovať.

„O čo vám vlastne ide?" dostala som zo seba napokon.

Tarr sa strhol pri mojom hlase a otočil sa ku mne. Verina noha padla popri jeho kolene na zem.

„Nao," povedal zvláštne chrapľavým hlasom a jeho oči ma počastovali zvláštnym výrazom.

Chvíľku som nevedela, či je sfetovaný alebo opitý, alebo dokáže byť takto mimo aj za triezva.

„Akože sa snažíš, aby Veru diskvalifikovali alebo čo?"

„Prečo by ma mali diskvalifikovať?" spýtala sa ma Vera ostro. „To by sa najprv museli dozvedieť, že niečo spolu máme."

Pochopila som, kam tým mieri. Stavia to na tom, že na nich nebudem donášať.

„Zradkyňa."

Zízala som na Veru a nemohla uveriť tomu, čo práve povedala. Tarr tam len prihlúplo stál a nevedel, čo sa medzi nami práve deje. Ani to nemal odkiaľ vedieť. So svojim „krásnym" zážitkom zo strednej som sa mu nepochválila.

„Aspoň sa nesnažím získať svoju prácu cez posteľ!" štekla som po nej a potom sa zvrtla naspäť k schodom.

„Nao, počkaj!" zavolal za mnou Tarr, ale ja som len zdvihla ruku a ukázala mu vztýčený prostredník.

Rozbehla som sa po schodoch preč.

Nerozumela som tomu. Vedela som z Tarrovho správania, že musí byť sukničkár. Bol drzý a kúsok arogantný, slávny... Také veci sa plytkým ženám na mužoch páčia. Museli sa po ňom hádzať ako pumy po kuse mäsa. A on bol teda poriadny kus mäsiska.

Nevedela som, čo sa ma dotklo viac. Či to, že sa oblápal so ženskou, alebo to, že tou ženskou bola Vera.

Bola som tak zmätená. Ničomu som nerozumela. V zmluve sme predsa podpísali, že žiaden vzťah s Tarrom nesmieme mať. Ako je teda možné, že sa to rozhodli porušiť hneď takto skoro?