Rivalky

22. kapitola - Lepší než liek

Nikdy som si nemyslela, že peklo existuje. V nasledujúci deň som ale pochopila, že ono skutočne jestvuje. Práve sa zhmotnilo do dňa s označením „Pondelok bez tabletiek".

Keď som sa ráno zobudila, mala som pocit, že v mojej hlave skáče bager cez švihadlo. Ihneď som siahla do skrinky v kúpeľni, aby som mohla vybrať svoje tabletky proti bolesti, keď moja ruka nahmatala len vzduch.

Hneď nato som si spomenula na včerajší večer, kedy mi moje tabletky zhabal Retarrd. Oh, no skvelé.

Pozrela som svoj diár a zistila, že dnešné doobedie máme voľné. Pobalila som si teda kabelku a vybrala sa za svojim doktorom.

„Takže potrebujete ďalšie lieky?" spýtal sa ma doktor.

Sedela som vedľa neho pri stole a netrpezlivo klepkala prstami po svojich kolenách. Stačilo mi proste len predpísať recept a podať mi ho. Prečo tu vôbec sedím?

„Tie lieky, ktoré som vám predpísal, vám mali vystačiť na tri mesiace. Ako je možné, že ich už nemáte?"

„Hlava ma bolela viac, než som si myslela, tak som ich brala častejšie. Prešli takmer už dva mesiace."

„Slečna Nilesová, máte ma za hlupáka?"

„Nie."

„Vy tie lieky predávate ďalej?"

„Prosím? To by som si v živote nedovolila. Mám ich výhradne len pre moju potrebu. Len mi proste tie bolesti hlavy neustupujú, to je všetko."

„Vráťte sa o mesiac, keď sa vám tie lieky skutočne minú, dobre?"

„V poriadku," nahnevala som sa.

Vyšla som von a pleskla dvermi. Ostávala mi len jedna možnosť. Ísť k Tarrovi do bytu a vziať si od neho lieky. Mala som ich už málo, ale radšej zopár kusov, než nič.

Celý deň som bola nervózna a podráždená. Začínala som chápať, čo to znamená, ale nechcela som nato myslieť. Tvrdohlavo som niečo také odmietala.

Odomkla som si dvere na jeho byte a vošla dnu.

Kuchyňa s obývačkou bola prázdna. Vyšla som preto po schodoch nahor do jeho spálne. Otvorila som dvere na izbe a vošla do miestnosti hnedej farby zariadenej obrovskou posteľou, šatníkom a niekoľkými ďalšími kusmi nábytku. Bola som tam prvý raz, ale nezaujímalo ma, ako vyzerá jeho izba.

Potrebovala som len jedno - nájsť svoje tabletky proti bolesti.

Rozhliadla som sa po miestnosti, no nikde som ich nevidela. Možno ich niekde ukryl, aby som ich tak ľahko nenašla. Kde asi tak môžu byť? Otvorila som šatník, no tam som ich nenašla. Možno sú v nočnom stolíku. Otvorila som zásuvky, no svoju známu plastovú nádobku som nikde nevidela.

Sadla som si na posteľ a zafučala. Kam ich ten Retarrd dal?

Zvrtla som sa a zazrela na posteli jeho tričko.

Vedela som to. Nechcela som si to pripustiť, ale tušila som to od prvej chvíle. Keď som cítila jeho vôňu, bolesti hlavy ma obchádzali. Bolo to aj kvôli tomu, že nepoužíval silné voňavky. Neznášala som mužov, ktorí používali spreje namiesto sprchy. Tarr voňal vždy slabým tónom sprchového gélu a mixu ďalších rôznych vecí. Zbožňovala som to.

Na okamih som zaváhala, no napokon som sa natiahla a vzala jeho tričko do rúk. Bolo mäkké a ja som si hebkú látku pritlačila pomaly na tvár. Nadýchla som sa a do nosa mi udrela vôňa z jeho trička. Bolo jasné, že to bolo jeho tričko. Voňalo ako on.